Tochman je človek skúpy na slovo. Precízny štýl, akým vypovedá o neslýchaných faktoch vojny a jej následkoch, je o to silnejší. Šokujúce činy hovoria samy za seba, bez nutnosti opisovania či prifarbovania. - The Times
O najväčších vojnách sa učíme z učebníc dejepisu, no sú i také, ktoré si ľudia ešte pamätajú, lebo sú stále pomerne čerstvé. K nim patrí aj konflikt v Bosne a Hercegovine v 90. rokoch minulého storočia. Kniha Akoby si kameň jedla je zbierka reportáží z pera Wojciecha L. Tochmana, v poradí druhá z edície Prekliati reportéri. Poľský novinár nám predostiera to, čo naše oči nevideli a ani by radšej vidieť nechceli, ale vďaka mladému vydavateľstvu Absynt to môžeme čitateľsky zažiť.
Hlavná línia deja nie je zameraná na vojnu, ale na obdobie po vojne, kedy všetci novinári a dobrovoľníci odišli a ostali tam len zničené a narušené životy ľudí, ktorým nestačia len nejaké fondy alebo balíček pomoci.
Autor ti neponúka umelecký zážitok z knihy, ale realitu a príbehy ľudí, ktorí prišli o všetko, čo mali len pre biznis a blaho druhých. Krátke a suché vety, medzi ktorými sú čitateľom položené rečnícke otázky, na ktoré však dodnes nepoznáme odpovede.
V dnešnej Bosne sa nekladú tri otázky: Ako sa má tvoj muž? Ako sa má syn? Čo si robil počas vojny?
Napätie v tebe nevyvolávajú slová, ale udalosti v knihe. O postavách vieš len ich meno a vek - a ich príbeh. Tochman nie je rozprávačom, ale sprostredkovateľom príbehu medzi obeťou a čitateľom -či je to Slovák, Poliak alebo Francúz. Nepíše svoje pocity a nepridáva k vetám zbytočné umelecké prostriedky - píše čisto. Vie, ako vygradovať napätie, či už je to len menovanie častí oblečenia alebo mien tých, ktorých telá sa nikdy nenašli. Nepotrebuje odborné výrazy a aj skratka tu nachádza svoje miesto.
-Prišla som k svojmu domu,- vraví matka troch detí.
-Nie veľmi blízko, aby som nezavadzala. Ale aj tak ma niekto zbadal cez okno. Z môjho domu vybehli cudzie deti a chytili kamene.
-Mne otvorila žena oblečená do mojich šiat,- vraví matka dvoch synoch, ktorých by chcela pochovať.
Hlavnými hrdinka sú ženy, ktoré prežili, ktoré sa musia postarať o domácnosť, lebo muži sú invalidi alebo sú ešte deťmi, alebo sú mŕtvi. A zrazu schádzanie sa do klubov je najväčšia zábava a paprika je najdôležitejšia surovina - lebo vďaka nej môžu ženy pracovať - dávať na ňu pozor a zalievať ju, aby nevyschla.
A medzi týmito ženami sa objaví aj antropologička Ewa Klonowski, ktorá vykopávala telá z masových hrobov a exhumovala ich. Mnoho žien a rodín jej boli vďačných, lebo vďaka nej pomohli pochovať svojich synov a príbuzných, ktorých dobili a zabili v lese za dedinou alebo v tábore.
Útlu knižku, ktorá sa ti hodí do vrecka alebo do kabelky, neprečítaš na posedenie, aj napriek tomu, že má 107 strán. Lebo jesť kameň nie je len tak a už keď ho celý zješ, piesok ti stále zostane medzi zubami a potrvá nejaký čas, kým ti zmizne. Tak je to aj s touto knihou - príbehy, ktoré sú v nej ukryté sú tragické a nestačí si ich prečítať len raz, lebo odkaz tejto knihy je veľký a silný.
