31. decembra 2020

RECENZIA // Potulky s Charlyem, John Steinbeck

decembra 31, 2020

 Mapa Spojených štátov pripomína pestrú patchworkovú deku pozošívanú z kúsočkov najrôznejších farieb. Čo však potrebujete, keď ju chcete precestovať z východu na západ a späť? Predovšetkým dostatok času, obytné auto... a ešte verného spoločníka – najlepšie psa.



***

John Steinbeck nás svojou knihou Potulky s Charlyem pozýva na životnú púť nie len po Amerike, ale je to aj púť do našich duší. 


John Steinbeck je autor, ktorého netreba nejako zvlášť predstavovať. Je nositeľom Nobelovej ceny za literatúru, rovnako je tak nositeľom Pulitzerovej ceny za dielo O myšiach a ľuďoch a Ovocie hnevu, a preslávili ho aj ďalšie desiatky kníh- mnoho románov, medzi ktorými nájdeme aj jeden význačný cestopis, ktorý vychádza prvýkrát aj vo vydavateľstve Absynt


Cestopis, o ktorom je reč, vyšiel prvýkrát v roku 1962 potom, čo sa John Steinbeck vrátil zo svojej cesty po Amerike. Dlho predtým však premýšľal a pomaly si začal uvedomovať, že i keď jeho poznajú tisícki Američanov, on o nich nevie skoro nič a to ho viedlo naplánovať si cestu, na ktorej precestuje Ameriku- zabezpečí si obytný automobil, zbalí svojho verného francúzskeho pudlíka, rozlúči sa s manželkou a vyberie sa na cestu naprieč Amerikou. 


„Cestu naprieč Amerikou by som prirovnal k slávnostnej večeri s mnohými chodmi, na ktorú pozvali vyhladovaného človeka,” hovorí nobelista John Steinbeck.


I keď sa nám môže na prvý pohľad zdať, že sa jedná o obyčajný cestopis, kde si postarší osamelý chlap vylieva svoje srdce, pravdou však je, že je to kniha, ktorá otvára staré rany, otvára témy, o ktorých mlčíme a ukazuje nám, akí nepoučiteľní sme my, ľudia.

Mnoho tém, či aj obyčajných myšlienok, ktoré si Steinbeck zapísal a publikoval v knihe,  mi v mnoho pripomínali aj dnešný svet. 

Píšu sa 60-te roky minulého storočia, ľudia sú dvadsať rokov po vojne, po chudobe, si ľudia už viac nechcú nič odoprieť- prevláda sloboda vo všetkom, neplatia pravidlá a do povedomia sa dostávajú jednorazové tovary. Otvárajú sa veľké nákupne centrá, kde svietia značky ako H&M, kde si vieme rýchlo nakúpiť najnovšie módne kúsky. A do tohto sveta prichádza John Steinbeck s túžbou poznávať, no namiesto toho sa stráca v štvorprúdových diaľniciach v ruchu kamiónov a prachu z cesty. Zrazu zistí, že svet, ktorý poznal už neexistuje a je nahradený novým. No nestráca nádej a počas svojej cesty stretne aj priateľských ľudí, ktorí príbehu dodajú dávku slobody, smútku či radosti. Sú to práve osoby, ktoré dodávajú celému cestopisu istú iskru, ktorá čitateľa drží v deji a dotvárajú obraz Ameriky.

*** 

Potulky s Charliem je krásny životopis a cestopis v jednom, ktorý si zamiluje mladí či starí s krásnou obálkou. Tu naozaj platí, že oplatí sa súdiť knihu podľa obalu, pretože tak, ako má krásny obal, má aj krásny príbeh. 




Za knihu ďakujem @vydavateľstvoabsynt.sk

Viac o knihe TU




9. augusta 2020

RECENZIA // Hranica, György Dragomán

augusta 09, 2020

Pred nami stojí hlavná hrdinka Emma, trinásťročné dievča, ktoré stratilo oboch rodičov pri tragickej dopravnej nehode. V krajine, kde žije, nedávno padol totalitný režim a tak nás autor touto knihou nie len prevádza životom dospievajúceho dievčaťa, ale aj dospievajúcou krajinou, ktorá sa musí vysporiadať s históriou a prijať budúcnosť. 


*** 

Dragomán nás v knihe Hranica hádže do rozbehnutého vlaku a hneď v úvode knihy môžeme vnímať svet očami trinásťročnej Emmy, ktorú na úvodných stránkach románu stretávame pritom, ako po smrti rodičov spoznáva v sirotinci starú mamu a odchádza s ňou do vzdialeného, bližšie nešpecifikovaného mesta.


Práve Emma a jej stará mama sú ústrednými postavami románu, ktorý vyšiel vo vydaveteľstve @zelenykocur.sk v edícii Pevný bod v preklade od Gabriely Magovej. 


A práve stará mama častokrát zamieša kartami. Odkryje kúsok z minulosti a dovolí nám i samotnej Emme pochopiť útržky z jej minulosti. 

Emma prišla o svojich rodičov vo veľmi mlado veku, vo veku, kedy každý človek potrebuje práve ich oporu a lásku. No i napriek tomu ju spoznávame ako silnú, trpezlivú, zvedavú, ale najmä silnú hrdinku. Celým príbehom nás sprevádza samotná Emmma, svet vnímame jej očami, prežívame jej strach, zvedavosť a častokrát i hnev. Pomedzi to Dragomán spomína na minulosť vďaka rozprávaniu starej mamy, ktoré je písané v druhej osobe singuláru. 


A už keď sme pri tom písaní, autor sa so štylistikou knihy naozaj vyhral, pretože v celej knihe nenájdeme ani jednu priamu reč. Každá veta, ktorú niekto povedal, je prerozprávaná cez Emmine myšlienky. 

Okrem tohto, je Hranica pútavá aj samotným príbehom, ktorý ukrýva vo svojich 466 stranách. Príbeh Emmy je spleť detektívky, dievčenského románu a historickej knihy, kedy paralelne môžeme sledovať ako sa dievča vysporiadáva so svojou minulosťou a čelí budúcnosti a tým istým procesom prechádza aj krajina, mesto, kde sa dievča ocitlo. 

Miestom príbehu je fiktívne mestečko v Sedmohradsku v čase pádu totality a zúčtovania s jeho pozostatkami. Emma na hranici detstva a dospelosti začína vnímať svet okolo seba. Svet na hranici neslobody a slobody. Začína nový život, pozoruje, zoznamuje sa s minulosťou a traumami, stavia sa im tvárou v tvár, skúša a postupne sa rozhoduje, či má o veciach terajších a budúcich rozhodovať mágia starej mamy alebo jej osobná iniciatíva a odvaha. Autor podobne ako v jeho predchádzajúcej knihe Biely kráľ, zasadil aj dielo kdesi uprostred rumunskej spoločnosti, avšak zo socialistickej éry režimu Nikolae Ceaușesca sa posúvame v čase o kúsok ďalej, do doby tesne po krvavej revolúcii, ktorá mala priniesť normálne nastolenie pomerov a pokoj v krajine.

Ale keď si poskladáme fiktívnu skladačku rôznych detailov, ktoré autor opisuje, či už je to scéna holých stien po zničených obrazoch komunistického vodcu krajiny alebo otvorenie prvého supermarketu, napraskaného všakovakými tržnými pôžitkami signalizujúcimi novú dobu, a samotná presná totožnosť,  miesta ostáva stále mytická zahmlená, môžeme nadobudnúť pocit, že opisovaná historická situácia prebiehala podobnou cestou kdekoľvek v mestách a mestečkách celého bývalého východného bloku. 

***

Emma sa v novom kolektíve, najmä v škole, stáva terčom kolektivného odmietnutia, pretože práve o jej dedkovi kolujú chýry o tom, že bol donášačom pre komunistickú stranu, ale to nie je jediná záhada, či povera, ktorá sprevádza Emmu.


Kniha v sebe nesie veľmi veľa otvorených koncov, nečakaných zvratov, kedy má čitateľ niekoľko možností: buď ostane prekvapeným tým, ako to skončilo, alebo pregúľa očami nad gýčovou situáciou - ale tu treba dodať, že predsa len, hlavnou hrdinkou je trinásťročné dievča-, alebo bude pokračovať v čítaní a napäto čakať, čo bude nasledovať. 


Neraz sa mi počas čítania stalo, že som sa stratila v deji, v zápletke a práve tie neukončené a otvorené konce ma dostávali do šialenstva, pretože som bola zmätená prečo sa deje to a to a vlastne, aké je rozuzlenie a načo to bolo vlastne celé dobre?!

Okrem týchto otvorených koncov, je kniha jedinečným prierezom nie len dievčenským svetom, ale aj ukážkou toho, ako sa krajiny vysporiadali s novou budúcnosť. 


Ako som spomenula vyššie, kniha je jedinečná tým, ako vedel autor pospájať jednotlivé fragmenty do seba, napríklad vynechal priamu reč v dievčenskom románe, ktorý v sebe nesie prvky detektívky, a je zasadený do historického obdobia. V skratke, je to kniha, ktorá vás zaujme z každej strany. 






Za knihu ďakujem @zelenykocur.sk

Viac o knihe TU.










28. júna 2020

Recenzia// 1947, Elisabeth Åsbrink

júna 28, 2020
Ešte nikdy nebola história tak blízko nás ako v tejto knihe! Píše sa rok 1947. Len pred dvoma rokmi sa skončila najväčšia katastrofa v ľudskej histórii – druhá svetová vojna. Svet je v troskách a medzi Východom a Západom sa začínajú rozdávať nové karty. Čo z toho bude?


***

Každý z nás vie o tom, aké zverstvá sa počas druhej svetovej vojny diali, ako milióny ľudí zomierali len kvôli tomu, že sa podľa niekoho nenarodili do správnej rodiny, ako milióny zločincov a vrahov ostali nažive a žili ďalej akoby sa nič nestalo. Ale koľkí z nás vedie, aké to bolo potom? Dostalo sa uznania tím, čo prišli o svoje rodiny? 

Elisabeth Åsbrink napísala fascinujúcu knihu s názvom 1947, ktorej hlavným hrdinom je jediný rok v živote ľudstva. Pred očami čitateľov buduje fascinujúcu mozaiku najrôznejších svetových udalostí, ktoré ovplyvňovali povojnový vývoj sveta a mnohé z nich ovplyvňujú ešte aj našu prítomnosť i budúcnosť. Jej pohľady na minulosť sú ako momenty z fotoalbumu, ktorých dosah bol a je ďalekosiahly. 

I keď má len táto kniha 312 strán, dokázala v sebe obsiahnuť celé udalosti po vojne nie len v Európe, ale aj v krajinách mimo nej- ako napríklad v Južnej Amerike, kde opisuje, ako prebiehali úteky vysokých nacistických pohlavárov pred spravodlivosťou. Nie je to jednotný príbeh hlavného hrdinu, sú to malé kúsky rozbitého zrkadla, ktoré sa snažia pozostalí dať opäť dohromady. Ako to celé dopadne a bude znova vyzerať tak, ako predtým? Túto a mnohé iné otázky som si kládla počas čítania, ktoré bolo pútavé a zaujímavé. Nie je to nudný cestopis ani historická kronika o tom, ako vyzeral svet po vojne ani smutný príbeh preživšieho, je to bludisko politických, sociálnych a morálnych dilem, ktoré nútia ľudí zamyslieť sa nad novým začiatok. 

Európa je roztrieštená rovnako ako Ázia, USA a Blízky východ, politici ale i bežní ľudia stoja pred rozhodnutím, čo ďalej. Prebieha Norimberský proces, kde vzniká pojem genocída, i Marshallov plán, OSN funguje už dva roky a zdá sa, že svet ešte stále môže byť lepší a krajší. Dnes, keď už poznáme aj nasledujúcich viac ako sedemdesiat rokov, nám môže historická lektúra Elisabeth Åsbrink pomôcť lepšie pochopiť aj našu prítomnosť.

Kniha je rozdelená chronologicky, podľa mesiacov a zachytáva udalosť po udalosti, ktoré sa udiali v danom mesiaci. Občas sa tam objaví aj nejaká retrospektíva, ale nejde do hĺbky, práve naopak, vďaka nej pochopíme sled udalostí omnoho lepšie a jasnejšie. 

Nie je to náročne napísaná kniha a svojim malým formátom sa vám zmestí naozaj kdekoľvek, nie sú to nudné dejiny preplnené politickými úvahami, je to surová skutočnosť, ktorá sa diala. Bolo to obdobie, kedy ešte neexistoval Izrael ani Pakistan, Británia sa vzdávala svojich kolónií.Židia utekali z Európy a Arabi sa bránili cieľovej Palestíne. Bolo to obdobie keď vznikala Orwelowa kniha 1986 a zároveň obodbie upevňovania komunistických režimov (a boja proti nim). 

V knihe figuruje veľké množstvo postáv, niektoré známe (Simone de Beauvoir), niektoré menej známe (Raphael Lemkin). Niektoré príbehy zaujímavé viac, iné menej. V knihe nie je núdza ani o aha, momenty, kedy si človek uvedomí mnohé a ktoré nás donútia pokračovať v čítaní. 

Na záver tu nechám malý odkaz z knihy:
Dvadsiateho piateho februára sa začne vyhladzovanie antikomunistických prvkov, keď zatknú vodcu Strany nezávislých maloroľníkov Bélu Kovácsa. Obvinia ho z konšpirácie proti sovietskej okupačnej moci a odsúdia ba doživotie na Sibíri. Je prvý, ale nie posledný.
 Strana:45,  ISBN: 978-80-8203-006-1





Za knihu ďakujem @absynt.sk
Viac o knihe TU.












17. júna 2020

RECENZIA // Tri ženy, Lisa Taddeo

júna 17, 2020
Túžba. Vzrušuje nás i mučí. Ovláda naše myšlienky, ničí naše životy. Žijeme len pre ňu. A predsa o nej nehovoríme. Je skrytou silou nášho života, no aj tak zostáva do veľkej miery neprebádaná.





***
Za posledných osem rokov prešla americká novinárka Lisa Taddeo šesť ráz naprieč celou krajinou, aby nazrela do duší obyčajných žien z rôznych regiónov a prostredí. Výsledkom jej úsilia je kniha Tri ženy, najvernejší portrét ženskej túžby, aký kto kedy zachytil, a zároveň jedna z najdiskutovanejších kníh posledného roka.

Knihy, ktoré odkrývajú tabuizované témy nie sú v našej spoločnosti až tak veľmi populárne a často ich neúmyselne označíme ako knihy pre opustené ženy alebo niekoho, kto má podľa nás ,,komplexy´´,ale v skutočnosti sú to knihy, ktoré nastavujú zrkadlo našej spoločnosti. Román Tri ženy nie je len hatlanina, v ktorej si ženy vylievajú svoje srdcia z nešťastnej lásky.Je to malá ukážka toho, aké stereotypy priškvaria ženu do roly, v ktorej sa nikdy nechcela ocitnúť, ale spoločnosť jej to určila.
 Spoločnosť očakáva od ženy, že bude upravená, ale nie veľmi, lebo potom ju môžu muži pokojne obťažovať a bude to jej vina, ale na druhej strane nemá byť ani výzorovo zanedbaná inak si k nej môže spoločnosť dovoliť neslušné chovanie a môže ňou pokojne aj pohŕdať- veď si môže zato sama. A to sme len pri výzore... 

***

Na predmestí Indiany žije Lina, žena v domácnosti a matka dvoch detí. Z jej manželstva sa po desiatich rokoch vytratila vášeň. Dni trávi upratovaním a varením pre muža, ktorý ju odmieta pobozkať na ústa, lebo ho „ten pocit uráža“. Na Linino zdesenie mu dá za pravdu aj manželská poradkyňa. Lina túži po láske a dennodenne zápasí s atakmi paniky. Cez sociálne siete sa skontaktuje s bývalým priateľom a nadviaže vzťah, ktorý ju celkom pohltí. V príbehu Liny sa určite nájde nejedná žena a o to viac vás jej príbeh nadchne a budete sa chcieť ponoriť ešte hlbšie. Každou kapitolou odkrýva autorka časť z jej života až na konci zistíte, že nie je všetko tak, ako sa na prvý pohľad môže zdať. 


V Severnej Dakote stretneme sedemnásťročnú stredoškoláčku Maggie, ktorá sa dôverne priatelí s pekným, no ženatým učiteľom angličtiny. Jeho nočné esemesky a telefonáty postupne vedú k utajenému vzťahu, ktorý sa pretaví aj do fyzickej roviny. Osemnáste narodeniny plánuje Maggie osláviť tak, že vynechá vyučovanie a budú sa celý deň milovať. Namiesto toho sa s ňou učiteľ v deň svojich tridsiatych narodenín rozíde. Roky plynú, Maggie nemá titul ani kariéru, ba ani sny, pre ktoré by túžila žiť. Keď zistí, že muž, ktorého milovala, získal titul učiteľa roka Severnej Dakoty, rozhodne sa vyjsť s pravdou von – no stretne sa s nedôverou bývalých spolužiakov i súdnej poroty. Súdny proces obráti svet v pokojnej komunite hore nohami.
Tento príbeh je ukážkou toho, že ona si zato môže sama. Príbeh je popretkávaný minulosťou a súčasnosťou, ktorá sa odohráva na súde, kde nerozhoduje spravodlivosť, ale zdanie. Lebo tí istí ľudia, ktorí odsúdia Meggie, že si zato môže sama,lebo má problémových rodičov, v tej istej sekunde odsúdia aj manželku, ak by prišla na súd neupravená, lebo ak by sa o seba starala, manžel by ju nepodviedol a tak si zato sama môže. 


V exkluzívnej enkláve na severovýchode krajiny napokon spoznáme Sloane – krásnu a úspešnú majiteľku reštaurácie. Jej manžel sa rád prizerá sexu svojej ženy s inými partnermi. Sloane si roky kladie otázku, kde sa končí manželova túžba a kde sa začína jej. Raz si manželia prizvú do postele nového milenca a jeho tajomstvo donúti Sloane, aby sa popasovala s nerovnomerným rozložením síl, ktoré bolo hnacou silou ich životného štýlu. Všetko by bolo fajn, až kým sa to neprevalí. Padne vina na muža? Nie, je to práve Sloane, kto musí čeliť pohľadom a výčitkam o tom, že nie je dosť dobrá žena, ak toto dovolí. Kto ale rozhoduje, či je alebo nie je niekto dosť dobrý? 

***

Autorka doslova prepisuje myšlienky žien v neupravenej, raw verzii a i napriek tomu, že nesiaha hlboko do ich myšlienok, je to dostačujúc nato, aby sme si uvedomili ako veľmi odlišne prizeráme v tej istej chvíli na ženský a mužský svet. S každou kapitolou autorka rozvádza ďalšie aspekty ich života, situácie, vysvetľuje ich rozhodnutia a ako sa dostali tam, kde sú. A potom si uvedomíte, že všetky tie príbehy sú vám známe, že sú to obyčajné ženy, ktoré určite poznáte, ale o ich skúsenostiach nepočujete, pretože o ženskej túžbe, prežívaní, obťažovaní alebo aj psychickom zdraví nerozpráva.  Ako dokážeme behom sekundy odsúdiť ženu a ako hodiny vieme obhajovať muža. 
Tri ženy nastavuje zrkadlo spoločnosti- nie len tej americkej, ale i tej našej, slovenskej. Lebo sme to práve my, ktorí bagatelizujeme tento problém, vravíme si, že je to žartovné, keď muž capne neznámu ženu po zadku, smejeme sa na tom a ako náhle sa žena ohradí, je frustrovaná a netykavka. To, že to máme stovky znásilnení ročne, to, že ženy sú už od útleho veku vystavované sexuálny návrhom, ktoré dávajú za vinu sebe a nie tým, ktorí im to robia, je veľký problém. Lebo nie je vtipné, keď muž capne ženu po zadku ani to, keď na ňu na ulici zapíska. 
Ak sa vám kniha dostane do rúk, odporúčam, aby ste si ju prečítali - nie je ani hrubá, má 268 strán, ale i tak málo bude stačiť, aby sme sa zamysleli nad tým, ako sa správame voči ženám a nie len to, dozvieme sa aj to, že svet nie je len čierno-biely.






Za knihu ďakujem @preskoly.sk
Viac o knihe TU






















10. apríla 2020

RECENZIA// Slovutný pán prezident, Madeline Vadkerty

apríla 10, 2020
Zúfalí ľudia píšu prezidentovi Tisovi. Žiadajú ho o pomoc. O záchranu života. A čo na to on? Američanka Madeline Vadkerty vypátrala v slovenských archívoch stovky osobných listov adresovaných prezidentovi, ktoré nám ponúkajú neznámy obraz holokaustu na Slovensku. 

 
 ***  

Nie len naša história, ale história Európy je ukážkou toho, ako nenávisť jedného človeka môže zmeniť životy miliónom nevinných ľudí.  
Prenasledovanie, vraždenie, obmedzenie pohybu, označenie, špeciálne miesta a hodiny, kedy môže človek kam ísť a za akých podmienok... toto všetko a mnoho iného museli ľudia akceptovať, len preto, že mali predkov Židov. Vrah či násilník, ktorý sa narodil do ,,správnej" rodiny, bol viac človekom ako niekto, kto roky študoval a poctivo pracoval, aby uživil svoju rodinu.  
  
Holokaust každý z nás pozná učebníc dejepisu, historických filmoch a strašidelných, neľudských príbehov tých, ktorí to prežili a nabrali odvahu o tom prehovoriť. Spája sa nám s ohraničenými tábormi, neľudskosťou a v neposlednom rade s dobytčími vagónmi a s plynovými komorami, ale skrýva sa tam toho ešte viac.  
Všetky príbehy začali ešte dávno predtým, keď sa začalo s prvými deportáciami, keď si ľudia mysleli, že tu sa nič také nemôže stať a že predsa, sú slušní a poctiví občania... Príbehy, ktoré nám odkrýva kniha Slovutný pán prezident, sú plné nádeje, viery a prosby no na druhej strane aj plne strachu a túžby.  


Slovutný pán prezident nie je ďalšia kniha o holokauste a Slovensku, nie je to vedecká práca ako taká a nie je to ani kniha, ktorá by mala ostať bez povšimnutia. Je to vydavateľský počin roka. Beletrizovaná forma listov nám ponúka sa hlbšie ponoriť do sveta, v akom by nikto z nás nechcel žiť a zároveň do života hlavného hrdinu listu. A na konci tieto príbehy zanechávajú prázdno a ťažobu zároveň, ktoré však nútia zamyslieť sa nad obsahom, nad tým, čo sa u nás dialo, kam sme to nechali dôjsť a či by sme nato nemali myslieť zakaždým, keď sledujeme, čo sa deje okolo nás.  
Lebo všetko začína tak, že jeden ukáže prstom a ostatní sa k nemu pridajú a končí to ponižovaním, prenasledovaním a vraždením.  
  

Listy Jozefovi Tisovi nie je obyčajná kniha, je to kniha, ktorá aj napriek svojej útlosti, vám nedá spať. Krátke listy vypovedajúce viac ako tisíc slov, príbehy, ktoré chytia za srdcia a pri čítaní ktorých nebudete mať slov a niekedy ani dych. Po prečítaní budete ešte chvíľu bez slov.  



Bol som vždy dobrým Slovákom a v roku 1918/1919 som ako slovenský dobrovoľník so zbraňou v ruke išiel hájiť moju slovenskú vlasť.(...) 


Píše vo svojom liste Marcel D. prezidentovi Tisovi dúfajúc, že ho vyslobodí spod hanby, ktorú zažíval a že mu jeho vínimka pomôže, aby mohol znova pracovať a žiť ako poctivý Slovák. 
Marcelovo bezvládne telo bolo počas vojny nájdene vo Váhu. 

To je len jeden z 13-nástich príbehov ľudí, ktorí zachránení neboli.


Kniha neponúka len príbehy ľudí, ale zachytáva aj to, ako autorka tieto príbehy zozbierala- čo ju k tomu viedlo a ako robila výskum a kde hľadala pramene pre napísanie knihy. 
Okrem toho je kniha nádherne graficky spracovaná- oceňujem farebne odlíšenie príbehu od ukážky listu a zároveň aj výber fotografií, ktoré nenájdeme ani v učebniciach dejepisu. 

Andrej Bán v doslove knihy napísal, že je obrovskou zásluhou Madeline Vadkerty, že sa sedemdesiatpäť rokov po vojne dozvedáme príbehy, ktoré by, nebyť jej bádania, ostali skryté v archívoch. 
Lebo nie, nie je to história, pretože takýto ľudia sú stále medzi nami.

Na záver by som si dovolila zacitovať slová samotnej autorky:,,Tie listy sú hlboko ľudské, hoci často hovoria o strašnom utrpení. Odpoveď na to, akí boli ľudia, ktorí ich písali, je jednoznačná - takí, ako ste vy, takí, ako som ja."







Za knihu ďakujem vydavateľstvu  @absynt.sk
Viac o knihe TU.


24. januára 2020

RECENZIA // Hladní a sýti, Timur Vermes

januára 24, 2020
Nemecko pre žiadateľov o azyl zaviedlo kvóty, celá Európa je až hlboko do severnej Afriky obohnaná nepriepustnou hranicou. Na opačnej strane Sahary vznikajú obrovské tábory, v ktorých milióny utečencov čakajú, čakajú a čakajú. Tak dlho, že za ten čas by sa do Európy dalo dôjsť aj peši, len keby to neznamenalo istú smrť. Keď najväčší z týchto táborov navštívi nemecká celebrita, moderátorka Nadeche Hackenbuschová, rozpozná mladý Lionel jedinečnú príležitosť.

*** 
Migrácia je bežný jav v každej spoločnosti, bez ohľadu na jej sociálne, kultúrne, politické alebo ekonomické faktory a činitele, čo však nie je v migrácii rovnaké je to, že v každej krajine je rôzny počet tých, ktorí migrujú.
Všetci si pamätáme na tie dni, keď v Amerike kampaňoval Trump a s neutíchajúcou túžbou kričal na všetky strany, že on postaví múr na hranici s Mexikom. Všetci si pamätám na tie tony správ o nelegálnych migrantoch, ktorí sa mali utáboriť aj pri našich slovenských hraniciach a všetci máme ešte aj dnes v žilách a v krvi strach z toho, že sa tu usídlia a zaberú nám presne tie pracovné pozície, ktoré žiaden Slovák nechce. 
Toto všetko sa dialo pred piatimi, štyrmi rokmi dozadu a dnes nám Timur Vermes ponúka obraz toho, ako to vyzeralo a akoby to vyzeralo, keby sa to znova zopakuje. 
Vtipne a premyslene kritizuje migračnú politiku a popri tom nám zobrazuje život prefíkaného migranta, ktorý túži viesť dôstojný život. Presne taký, aký máme aj my. 

Timur Vermes vstúpil do povedomia čitateľov svojou vtipnou satirou na Hitlera a jeho návrat do moderného sveta, ktorý je už viac ako sedemdesiat rokov po vojne. Nedávno tento humorný skvost vyšiel aj vo filmovej podobe. Odporúčam. 
Ale naspäť k jeho novinke, ktoré vyšla vo vydavateľstve @zelenykocur.sk 

Kniha z edície Pevný bod, ktorá má za úlohu priniesť to najlepšie z dnešnej literatúry čitateľovi, vyvoláva pocity sebareflexie a zamýšľania sa, či sme aj po tých pár rokov pripravení nato, aby sme niesli dôsledky za svoje nepremyslené činy. Touto knihou nastavuje autor zrkadlo dnešnej spoločnosti, ktorá sa, bohužiaľ, ani o kúsok nepolepšila. 

Kniha je síce hrubá, ale škriatkovia v tlači to vymysleli tak, že tých 500 strán poskladali do maličkej knižky, ktorá sa vám formátovo zmestí do tašky aj do kabelky a tak si ju aj napriek hrúbke môžete vziať so sebou kdekoľvek. Obálka je obdobná ako tej na knihe A je tu zas. Jednoduchá a výstižná, ktorá vám padne do oka hneď na prvý pohľad. 

Obsahovo je kniha zvládnutá perfektne, pretože tak náročnú tému, zvládol autor podať s humorom a so štipkou irónie a, samozrejme, satiry. Vety sú ľahké, jednoduché a vtipné zároveň. Okrem toho je samotný príbeh doplnený článkami, ktoré písala novinárka-spoločníka najväčšej nemeckej hviezdnej novinárky. Aj jej samotné komentáre, cez ktoré nám autor podáva bližší obraz hlavnej hrdinky, sú nenápadne uštipačne. 
Nadeche Hackenbuschová je typickým príkladom hlúpeho Európa, ktorý ide zachrániť svet. Nie je síce najbystrejšia, ale občas ma vedela naozaj milo prekvapiť. Veď predsa podujať sa viesť viac ako pol milióna utečencov bez základného vzdelania púšťou a postaviť sa proti vláde vlastnej krajiny, chce viac ako štipku odvahy. A tej jej príroda udelila naozaj hojne. 
Človek, ktorý je však bystrý a drží celú knihu pokope a s ňou aj všetkých utečencov je utečenev Lionell, ako ho nazvali tí z televízie. 
Jeho život je prostý, túži po prácu, po živote, ako sa patrí. Myslím si, že práve on vám bude najmilší. 



Kráska a utečenci lámu rekordy v sledovanosti. A kým sa televízna stanica teší zo živého spravodajstva so závratnou sledovanosťou a z miliónov z reklamy, nemeckí politici len bezmocne odvracajú pohľady, bagatelizujú a vyčkávajú. No čím je sprievod bližšie, tým silnejší je tlak na ministra vnútra Josepha Leubla. A tým nástojčivejšie sa Nemecku natískajú dve otázky. Čo robiť? A v akej krajine chceme vlastne žiť?

***

Autor nás necháva do poslednej chvíle v napätí a môžeme sa iba domnievať ako to skončí. Situácia je vypätá, ľudia sa búria, vláda robí zúfale rozhodnutia... Spomínate si na Trumpa? 

A ako povedal Michal Hvorecký satira o utečencoch zábava aj desí. Čo by sa stalo, keby do Európy znova masovo prichádzali ľudia na úteku? Zvládne Nemecko ďalšiu krízu? A zmení sa postoj okolitých štátov? 

Hladní a sýti nastavuje zrkadlo dnešnej spoločnosti. Zručne napísaná a dôležitá kniha, ktorá kladie otázky a núti vás hľadať na ne odpoveď - alebo sa aspoň na malý moment zamyslieť. 






Za knihu ďakujem @zelenykocur.sk 
Viac o knihe TU