27. apríla 2018

RECENZIA // Černobyľská modlitba (kronika budúcnosti), S. Alexijevič

apríla 27, 2018
26. apríl 1986 - bežná večerná smena v jadrovej elektrárni, ktorá bola bežnou súčasťou ľudí, ktorí žili v Chernobyle a jeho okolí - až do okamihu, keď zlyhal ľudský faktor a nastal výbuch.  Svetlana Alexijevič spísala po dvadsiatich rokoch od tragédie, osudy ľudí, ktorí  prežili.
Čo predstavoval výbuch pre ľudí tej doby, pre ľudí, ktorí žili pár metrov od reaktora?  

Úvodne strany patria mladej žene Ľudmile Ignatenkovej, ktorá prišla o svojho manžela, ktorý hasil výbuch.

Autorka nečaká a nepripravuje čitateľa na hrôzu a strach, lebo ani oni nečakali na starch, aj keď ten bol všade. Miešal sa spolu s atómami vo vzducu, vo vode, v pôde.
Popáleniny a odlupujúca sa koža, malatnosť, problémy s krvou - toto a mnoho iného je úvodným slovom pre túto knihu. Svetlana Alexijevič necháva priestor ľuďom, nehlási sa o úvodne slovo, necháva, nech nám túto knihu predství človek, ktorý to zažil.

Svetlana Alexijevič, ktorá je nositeľka Nobelovej ceny za rok 2015, v tejto knihe dáva do popredia Bielorusko. Ľudia, ktorí boli zasiahnutí, neboli presťahovaní do Česka, Nemecka alebo Poľska, ale do Bieloruska, ktoré aj po toľkých rokoch od havárie, má mnoho kilometrov štvorcových lesov zamorených a nedokáže svoju pôdu využiť tak, akoby mohol pred výbuchom.
Teraz už nebude nič rovnaké, píšes 26. apríl nezmenil životy len ľuďom na Ukrajine, ale všetkým ľuďom.

V rokoch Veľkej vlasteneckej vojny zničili nemeckí fašisti na bieloruskom území šesťstodevätnásť dedín spolu s ich obyvateľmi. Po Černobyle prišlo Bielorusko o štyristoosemdesiatpäť dedín a osád, sedemdesiat z nich ostalo naveky pochvaných v zemi. V čase vojny zahynul každý štvrtý Bielorus a každý piaty dnes žije na kontaminovanom území. Ide o 2,1 milióna ľudí, z nich sedemstotisíc deti. (str. 7, druhý odsek)


Černobyľská modlitba nie je o Černobyle, je o ľuďoch, o ich každodennom živote, ktorý bol úplne iný predtým a teraz. Svetlana Alexijevič nám neponúka fakty, ale príbehy ľudí, ktoré vo mne vyvolali starch, aký dokáže byť človek oddaný a zaslepený. Príbehy ľudí, ktorí ráno orali a sadili na poliach, ktoré boli životu nebezpečné; deti sa kúpu vo vode v potoku a okolo nich prechádza vojenská obrnená technika a ľudia sa cítia bezpečne. Nevedia o ničom, čakajú a žijú, sledujú televizór, či nebude Gorbačov dačo hovoriť - o bezpečnosti a oddasnoti k vlasti.

Reportážna literatúra nie je jednoduchá, ale ani zložitá - je to obraz našej spoločnosti, sú to skutočnosti, v ktorých žijeme.
Som rada, že aj my, Slováci, si dokážeme sadnúť a vziať do rúk knihu, o ktorej si myslíme, že sa nás netýka, lebo sa to deje v Afrike alebo preto, že sa to stalo ešte minulé desaťročie.

Dôsledky Černobyľskej havárie budeme ešte dlho pociťovať ani nevieme ako. Rakoviny, ktorá trápia už malé deti, prblémy s krvou a preplnene nemocnice - to všetko spôsobila chyba človeka - záhubu iného. 
Ľudia neraz hovoria:,,Len tak z ničoho nič sa mi zvyšovali biele krvinky." Alebo:,,Toľko mladých zomrelo na rokovinu, nenormálne niečo..."
A ja si vtedy spomeniem na 26. apríl 1986 a v duchu si poviem, že už nikdy nebude nič tak, ako bolo predtým.
I v 21. storočí je hovoriť o Černobyle a jeho vplyvom na nás niečo tabú: Veď sa nič hrozného nestalo; Ale, prosím ťa, aký Černobyľ?

Príbehy ľudí, ktoré sa nachádzajú v tejto
knihe, sa nečítajú ľahko - túto knihu nepreletíš len očami, ale pomaly slovo po slove vnímaš to, čo ľuďom vtedy ušlo. Premýšľaš, v hlave ti behajú rôzne myšlienky, zalieva ťa nie len starch, ale aj bezbrannosť a zlosť na tých a oných.
To všetko znamená čítať Černobyľskú modlitbu.
Read more
Menovky: ,

23. apríla 2018

RECENZIA // Geniálna priateľka, E. Ferrante

apríla 23, 2018
Neapol na sklonku 50. rokoch. Ulice páchnu biedou, ľudia sa snažia zabudnúť na hrôzy, ktoré prežili počas vojny, hlavné slovo v rodine má muž a na pozadí tohto všetkého vzniká nové priateľstvo medzi Lilou, ktorá je rebelantská, no geniálna a Elenou, ktorá  si musí všetku chválu poriadne odmakať pri knihách. Lila odchádza zo školy, aby mohla pomáhať otcovi a bratovi v obuvníckej dielne. Elena pokračuje v štúdiu ako deti z bohatých rodín.  Obe sú rozdielne ako deň a noc, no predsa sa z nich stanú najlepšie kamarátky.



Geniálna priateľka ma zaujala hneď svojimi úvodnými vetami. Obraz drsného detstva ma vždy nadchýnal, a preto, keď som si mohla čítať o nie veľmi príjemnom detstve v talianskom Neapole, neodolala som a neľutujem.
Príbeh dvoch dievčat, ktoré sa okrem prispôsobovaniu mužom ako hlavám rodín, musia prispôsobiť aj podmienkam, ktoré neboli ľahké a ktoré sa musia popasovať  s vlastnými zmena počas dospievanie, nadchne nejedného čitateľa.
Autorka, ktorej identita nie je známa a  táto jej neapolská sága vznikla pod pseudonymom, sa nepokúšala o žiadnu dokonalosť. Jej postavy nie sú dokonalými hrdinkami, ba práve naopak, ak niektorá z nich cíti nenávisť aj k svojej vlastnej rodine, povie to. Neospravedlňuje sa zato, že nemám rada svoju matku alebo otca. Píše to, čo jej postavy cítia – či už je to dobré, či zlé.
Elena, ktorá je rozprávačkou príbehu, si sadá za písací stôl po zmiznutí svojej kamarátky Lily – Raffaelly Cerullovej - a spisuje celé ich priateľstvo, ktoré je krušné a zakaždým niečím nové. Elena je tiché, pokojné dievča, ktoré túži, aby bola lepšia Lila, aj keď v hĺbke duše vie, že sa nikdy Lile rovnať nebude. Od začiatku svojho priateľstva neustále súperili – či už kvôli známkam v škole, kvôli frajerom alebo veľkosti pŕs. Ale i napriek tomu, robili všetky nebezpečné rozhodnutia spolu. Lila chráni Elenu. A Elena chráni a podporuje Lilu.
Okrem dievčat vystupujú v románe aj ich rodiny a priatelia z ich štvrte. Ferrante sa nezamerala len na dve dievčatá, ale rovnakú pozornosť venovala aj iným osobám – ľudom zo štvrte, kde Elena s Lily vyrastajú. Dej je obohatený aj o každodenné hádky na ulici a intrigy, ktoré sa postupne, stránka po stránke, rozuzlujú a čitateľa to chytí tak, že to bude čítať aj pri umývaní zubov.

No musím povedať, že knihu som brala do rúk so skeptickým srdiečkom, bála som sa, či je to ozaj tak dobré, ako to všetci ospevovali. No milo ma to prekvapilo, pretože každú stránku, každú vetu som hltala s napätím, ako sa to vyvinie ďalej. Nie je to náročné čítanie, aj napriek tomu, že Ferrante nemá strach používať súvetia ako sa patrí. Využíva každé slovo, každé súvetie je plné udalostí. V deji, i napriek súvetiam, som sa nestratila a síce mi občas robilo problém zaradiť k osobe meno, ale i na tento problém, sa našlo riešenie. Na začiatku knihy jej zoznám postáv – kto je kto – takže, keď som sa v menách strácala, len som si otočila na prvú stranu a už mi bolo jasno.
Po dočítaní vo mne ostali mnohé otázky, no najmä túžba prečítať si ďalší diel, lebo táto sága za to naozaj stojí!
Kniha sa číta ľahko, Ferrante skladá vety, ktoré dokážu ožiť a každým slovom ma  vtiahli hlbšie a hlbšie do deja až som sa aj ja ocitla v uliciach Neapola, prechádzala som sa s Lilou a Elenou po uliciach a načúvala ich rozhovorom, ktoré sa niesli v duchu objavovania a spoznávanie slov, ľudí a ich citov.

Kniha je vhodná všetkým, ktorí si chcú užiť Neapol a vrátiť sa v čase do doby, v ktorej sa ľudia pomaly preberali z chaosu vojny a nanovo sa snažia ožiť. Kniha je písaná v duchu mladosti a viery, že dokážeme žiť lepšie ako tí, ktorí žili predtým a teraz. Vďaka dievčatám sa na svet začneme pozerať inak – menej skepticky, viac realisticky ale najmä sviežo.










Za knihu ďakujem @knihyprekazdeho.sk  
A ak si túto knihu ešte nečítal, klikaj SEM a čítaj!
Read more
Menovky: ,

21. apríla 2018

RECENZIA // Navždy, M. Sinay

apríla 21, 2018
Funny má svoj život pevne v rukách. Má basketbal, ktorý ju neskutočne baví, svoju rodinu, ktorá ju vo všetkom podporuje, priateľa Denisa, ktorý jej je taký blízky, akoby bol jej brat. Vyzerá ako boh Thor a vždy vie, čím ju príjemne prekvapiť. Napríklad lístkami na tenisový zápas jej obľúbeného tenisového šampióna.
Môže jedna návšteva tenisového zápasu spôsobiť v živote zmenu? Zdanlivo nevinná príhoda spustí lavínu udalostí a Funny sa zrazu cíti nešťastná, opustená a bezradná. Jediné, čo ju môže dostať z beznádeje, je basketbal. A ešte láska. Na lásku nikdy nesmieme prestať veriť, pretože len ona všetko prekoná. Aj kilometre, tréningy, turnaje a bulvár. Pretože najlepšie na skutočných snoch je to, že ich nemusíte len snívať, ale môžete ich aj žiť.


***

K dnešným slovenským autorom som skeptik a to z jedného dôvodu - nevedia využiť slová a súvetia, ale Maya Sinay ma svojou knihou Navždy milo prekvapila.

Príbeh mladej basketbalistky, ktorá je skúšaná životom, nájde toho pravého a objaví skutočné šťastie.

,,Knihu uviedli do života hráčky Good Angels Košice víťazstvom vo finále basketbalovej ligy žien. Symbolický krst na palubovke som si vybrala, pretože hlavnou hrdinkou románu je basketbalistka Funny a tento šport sprevádzal veľkú časť môjho života aj mňa samotnú."

Píše autorka o svojej prvej knihy z romantickej Bielej série, na ktoré sa naozaj teším.
Kniha Navždy sa číta rýchlo a nie kvôli jednoduchým vetám, ale najmä kvôli tomu, že dej je na každej stránke obohatený o napätie. 
Navždy som čítala so zatajeným dychom.  
 

Hlavná hrdinka,
basketbalistka Funny, si prejde rôznými životnými skúškami, ktoré jej však otvoria oči a na konci knihy sa z nej stane iná osoba.
  Čaro tejto knihy sa ukrýva  v prostredii, v ktorom sa to odohráva - a to doslova - palubovka a kurt -, basket a tenis hrali v tejto úlohe hlavnú rolu a i vďaka tejto knihe ma autorka znova presvedčila o tom, že šport dokáže liečiť.
Postavy sú vykreslile realisticky  a pri čítaní som mala pocit, akoby som stála vedľa nich. Nechýba im humor, ktorý Sinay veľmi rada využívala, ale rovnako im nechýba ani rozumný úsudok, ani strach či smútok. Kniha ma tak vtihla do deja, že som sa smiala a plakala spolu s hlavnou hrdinkou.

Okrem samotného deja, je kniha pútavá aj jednoducho krásnou obálkou, ktorú som si hneď zamilovala.

Kniha má všetko: krásnu obálku, zaujímavý príbeh a suprový koniec!
Navždy ma milo prekvapilo a rozhodne ju odporúčam nie len ženám, ale všetkým - náročným aj menej náročným čitateľom, pretože táto kniha vás nenechá chladnými a keď už nič iné, tak vám aspoň pripomenie časy vašej prvej lásky.
Ďakujem autorke tejto série, že dokázala napísať dielo, ktoré mi opäť vrátilo nádej, že aj novodobí slovenskí autori dokážu napísať diela, ktoré zato stoja!

Knihu si môžeš zakúpiť TU
Read more
Menovky:

17. apríla 2018

RECENZIA // Iný človek, S. Kašua

apríla 17, 2018
Akú moc v životoch ľudí majú Tolstého poviedky? Keď si úspešný arabský právnik zakúpi vo svojom obľúbenom antikvariáte knihu od Tolstého, netuší ako mu to obratí život. V knihe nájde ľúbostný odkaz, ktorý písala jeho žena a rozhodne sa, že nájde toho, komu lístok smerovala. Vydá sa na cestu poznania a odhodlanie po krajine, ktorá je rozdelená nie len kultúrne ale aj nábožensky. Podarí sa mu odhaliť pravdu, ktorá je skrytá za ľúbostným odkazom?



 
 
 
Said Kašua je úspešný izraelský spisovateľ, ktorý glosuje arabsko-židovské spolužutie v Izraeli a rovnakej problematike venoval aj svoju tretiu prozaickú knihu, za ktorú v roku 2011 dostal Bernsteinovu cenu.

Hlavný hrdina knihy je právnik, ktorý vedie úspešnú advokátsku kanceláriu, má ženu, sociálnu pracovníčku, a dve deti. Spi v posteli svojej dcéry a číta knihy z antikvariátu. V jednej knihe objaví odkaz, ktorý je napísaný písmom jeho ženy a razom sa mení na psychopata, ktorý netúži po ničom len po vražde svojej ženy.
Začína pátrať po stopách toho, komu bol lístok smerovaný, a neustále ho prenasledujú myšlienky o tom, že jeho žena ho oklamala a podviedla s niekým lepším ako je on sám.
Počas toho sa čitateľ stretáva s rozdielmi medzi Arabmi a Židmi v jednom štáte. Jedni sú bohatí a druhí sú radi zato, čo majú. Said Kašua nám ukazuje, že posmešky a nenávisť na základe národnosti je aj v dnešnom svete obrovským problémom.
Okrem právnika hrá v tejto knihe dôležitú úlohu aj sociálny pracovník, z ktorého sa neskôr stáva úspešný fotograf, no predtým zažije mnoho trápení a zásadných zmien.

Sociálny pracovník, Amir  Lahab, je tichý a nenápadný človek, kým nezačne tráviť nočné služby s Jonatanom - chlapcom, ktorý je po nehode a je trvalo hendikepovaný. Trávi s ním každý večer a pomaly sa sám mení na Jonatana. Objaví starý fotoaparát, prihlási sa na univerzitu a stane sa Jonatanom. V tejto časti sa čitateľ stretáva s pojmom identita - čo to je a prečo je dôležitá.

Oba príbehy boli zaujímavé, no boli slabo rozvinuté. Opis sociálneho právnika mi prišiel nezaujímavý, avšak opis právnika bol na začiatku naozaj skvelý a tešila som na pokračovanie príbehu, ktorý však nepokračoval tak, ako som dúfala a verila, a rozbehlo sa to až na posledných desiatich stranách.
Nie som fanúšikom kníh, v ktorých sa všetko vyrieši na posledných pár stranách a po celý čas sa nič nedeje - príde mi to zbytočné. Pýtam sa, tak načo sú tam potom tie strany? Načo tam autor dal tých sto strán? Aby opakoval to, čo je už je povedané začiatku?
A rovnako ako náhle konce, nemám v obľube ani náhle zmeny postáv ako to bolo pri právnikovi, ktorý sa po nájdený lístočeka zmenil na paranoidného človeka, ktorý túži po pomste. Zmení všetky svoje postoje a chce ochrániť svoju česť za každú cenu.

Vety neboli slabé, neboli ani komplikované - boli priame. Príbeh je ľahko pochopiteľný, no ťažšie sa v ňom hľadá hlavná myšlienka, respektíve odkaz, ktorý nám chcel autorom pomocou tohto diela zanechať.  Okrem týchto zmien sa zmení aj sociálny pracovník, ktorý smrťou človeka získa jeho identitu.
Kniha rozpráva o hľadaní cti a identity, no ja som v nej nič z toho nenašla, ale našla som  preklepy alebo zlý výber slov, ktoré sa do tejto knihy veľmi nehodili.

Dielo nám však ponúka pohľad na rozdielnosť ľudí, a to neplatí len na Izrael i na Slovensku sú národnosti, ktoré medzi sebou bojujú, ba dokonca aj v triede nájdeme skupinky, ktoré medzi sebou bojujú o to, kto je lepší.
Aj keď mne osobne toto dielo nedalo odpoveď, čo je identita, naučilo ma jednu vec – rozdielnosť je všade, rozdielnosť tu bola a bude a je len na nás akú silu v našom živote jej dávame a ako sa ňou necháme ovplyvniť.
 



 
 
 Za knihu ďakujem @knihyprekazdeho.sk

 
Read more
Menovky: ,

16. apríla 2018

Interview: Stratený v myšlienke

apríla 16, 2018
Oplatí sa živiť ako spisovateľ a čo predchádza tomu, aby niekto napísal knihu?
Na tieto a na mnohé ďalšie otázky, odpovedal slovenský *čoskoro* autor románu Sorry, čas zomrieť Matthew. 
 
 
 
 
 
 
-Ahoj, ako prvé by si sa nám mohol predstaviť.
Kto si a čo robíš?

-Ahoj. Drvivá väčšina ľudí, ktorá videla moju tvorbu, alebo zablúdila očkom na môj Instagram profil vie, že sa prezentujem pod menom Stratený v Myšlienke. Čakal som na vhodnú chvíľu, kým oboznámim ľudí so svojím menom a myslím, že teraz je na to perfektná chvíľka. Volám sa Matthew, mám  18 rokov, študujem v Trenčíne a v poslednej dobe som sa rozhodol písať krátke príbehy a uverejňovať svoju tvorbu ľuďom. Stručný úvod máme za sebou.




-Si autorom knihy v dosť mladom veku. Ako ti napadlo vydať knihu?

-Hehe, tá kniha je momentálne v štádiu konštrukcie, ale povedal by som, že štvrtina už existuje, už dýcha. Áno, je to pravda, že som dosť mladý na to, aby som čo i len pomyslel na takýto odvážny nápad, určite som ešte takéhoto človeka nestretol. Cítil som, že potrebujem spísať svoje myšlienky, svoje nápady, ktoré mi neprestajne vírili v hlave. Začal som s tým, že som napísal prvý riadok. Následne prišla ďalšia strana, potom desať a už bol nápad na svete.




-Kto ťa inšpiroval napísať knihu? Mal si nejaký knižný/autorský vzor či už v svojom okolí alebo nie? Ak áno, môžeš nám prezradiť kto to bol/je?

-Môj prvý príbeh som napísal v angličtine, keď som mal asi trinásť rokov. Fascinovala ma myšlienka, že niekto by čítal to, čo som ja napísal (a popritom zarobil nejaké peniaze). Publikoval som svoju tvorbu na Amazone a verte, či neverte, niekoľko desiatok ľudí si príbeh kúpilo a niekoľko stoviek stiahlo (počas akcie) zadarmo. Toto bol môj začiatok a táto chuť mi zostala dodnes. Prečo ale spomínam práve toto a ako to súvisí s otázkou? Preto, lebo v tom istom čase dopísal môj otec jeho prvú knihu. Myslím si, že to bol práve on, kto ma inšpiroval v písaní ako takom. Knihu Sorry, čas zomrieť ma neinšpiroval nikto napísať. Istotne, postavy nesú mnoho čŕt ľudí, ktorých poznám, ale že by existoval niekto konkrétny, kto by ma inšpiroval, aby som začal písať túto knihu, tak to nie.




-Čítala som si tvoje posty či už na instagrame alebo na blogu a sú naozaj dobré. Bude aj tvoja kniha v takomto duchu? Môžeš priblížiť o čom bude?

-Óha, tak to ti ďakujem. Moje krátke príbehy sa nesú v duchu tragickosti, neočakávaných situácií a nedokončených záverov, snažím sa v nich reflektovať spoločnosť, najmä mladú generáciu. Chcem prinútiť čitateľa, aby si prehral celý príbeh v hlave dookola, aby sa sám pokúsil prísť na záver, čo sa to vlastne stalo, ako sa to skončilo. Pôvodne mali byť príbehy samostatné, ale časom mi skrsla myšlienka, že by som ich nejakým spôsobom prepojil, vytvoril z nich sériu príbehov, ktoré budú na seba nadväzovať. Či sa kniha nesie v podobnom duchu? Štýlovo určite áno. Nerád píšem dlhé, nudné pasáže, tak sa pripravte na poriadnu dávku akcie.
Kniha Sorry, čas zomrieť je o chalanovi v mojom veku menom Quinn, ktorý prežíva krízu, nakoľko ho rodičia odmietajú kontaktovať a kvôli prospechu ho vyhodia z vysokej školy. Dostane sa do kontaktu s psychopatom, ktorý vraždí ľudí a začnú sa stretávať. Quinn najprv nevie, že tento človek je vrahom a že má na svedomí toľko vrážd, až neskôr sa dozvedá túto skutočnosť...
A nielen toto, ale ešte niečo omnoho neuveriteľnejšie a dych vyrážajúce. Nechajte sa prekvapiť.





-Väčšina ľudí sa k písaniu knihy a k jej vydaniu dostane vďaka čítaniu. Bolo to tak aj u teba? Alebo si sa k tomu dostal inakšie?

-Paradoxne som začal písať, ako som už spomínal, vo veľmi mladom veku a ak si spomínam správne, tak v tom období som nečítal veľa kníh. Teraz je tomu inak, vo svojom voľnom čase sa snažím skoro stále čítať. Ešte sa musím ale veľa toho naučiť ohľadom ako úspešne vydať knihu. Budem rád za akékoľvek informácie s ktorými sa so mnou podelíte.





-Myslíš, že máme talentovaných mladých slovenských autorov? Lebo keď to sledujem, mám pocit akoby sa s nimi vreco roztrhlo. A dá sa tým uživiť? Alebo je to len jednorázova záležitosť?
    
-Áno, myslím si, že máme. Dokonca jedna moja spolužiačka z triedy vyhrala jednu súťaž v písaní, takže nemusím ani zachádzať až tak ďaleko, aby som našiel talentovaného autora. Myslím si, že je super, keď mladí ľudia tvoria, myslím, že by sme ich mali podporovať viac a viac, aby sme neboli svedkovia zanedbaného talentu. Dá sa tým uživiť? Moja odpoveď na túto otázku by bola, že skôr nie. Živiť sa ako spisovateľ a nerobiť pritom inú prácu, to je fakt úctyhodná méta. Nakoniec, veľa slávnych autorov ‚zažili‘ svoju slávu až potom, čo zomreli.




-Bola nejaká kniha, ktorá ti zmenila život alebo názor na niečo?

-Priznám sa, že som dosť dlho premýšľal nad touto otázkou, ale našiel som na ňu odpoveď. Mark Manson- The subtle art of not giving a fuck (Jemné umenie mať v paži). Táto knižka je fakt úžasná, nie je to každý deň, čo kniha dokáže tak výrazne osloviť. Na mňa zapôsobila najmä tým, že nie je ako väčšina motivačnej literatúry. Táto kniha patrí medzi literatúru realistického-pohľadu-na-život. Mark si rozhodne nedáva servítku pred ústa a nekŕmi ľudí odpadom, ale namiesto toho udrie, keď je to potrebné, aby ste si zapamätali dôležitú vec, ktorú sa vám snaží povedať. Jednoznačne by som ju odporučil všetkým, minimálne prečítať, maximálne spraviť si z nej druhú Bibliu.





-Taktiež si aj študentom. Tak aký je tvoj postoj k povinnému čítaniu? Baví ťa alebo si myslíš, že to mladých odrádza od čítania?

-Skvelá otázka. Našli sa niektoré povinné diela, ktoré boli na moje prekvapenie celkom slušné. Kto chytá v žite od Salingera, Múr od Sarte, Na západe nič nového od Remarqua patria medzi moje najobľúbenejšie diela. Slovenské diela, čo som čítal mi až tak dobre dolu krkom nešli, napríklad Dom v stráni, Drak sa vracia a podobné diela... Myslím, že takéto diela už nedokážu osloviť väčšinu mladej generácie. Ja som zástancom originality a príde mi, že práve to v tých dielach chýba pre dnešných študentov. Určite by som spravil menšiu reformáciu v zozname povinnej literatúry.
                                                    


 -Je ešte niečo, čo by si chcel odkázať čitateľom?

     -Chcel by som poďakovať všetkým ľuďom, ktorí ma nejakým spôsobom podporili. Viem, že bez nich by som tento rozhovor nerobil. Patrí vám obrovská vďaka odo mňa. Bol som milo prekvapený, koľko ľudí bolo ochotných mi pomôcť. Je to naozaj skvelé, že sa táto vlastnosť ešte nevytratila z dnešného sveta, kde sa väčšinou očakáva niečo za niečo.
     Ak by ste ma chceli kontaktovať ohľadom čohokoľvek, budem veľmi rád a s určitou pravdepodobnosťou dostanete odo mňa odpoveď.  Majte sa všetci krásne!
Matthew a.k.a strateny_v_myslienke
 
Read more
Menovky:

3. apríla 2018

RECENZIA // Kto mi ide po krku, M. Koryta

apríla 03, 2018
Ako sa môže zmeniť celý tvoj život pre jednu stávku? Jace Wilson je 14 ročný chlapec, ktorý sa stane svedkom vraždy a z tínedžera sa stáva korisť, ktorý sa musí schovať pred vrahmi, ktorí nemajú strach pred ničím a pred nikým.
Podarí sa mu ujsť a skryť sa hlboko v lese alebo ho vrahovia dohonia?



Jace Wilson je chalan, ktorý urobí stávku, ktorá mu úplne zmení život a nie len preto, že musí odísť od rodičov, ale najmä preto, že sa musí zmeniť na niekoho úplne iného. Na chlapca, ktorý dokáže prežiť.


K tejto knihe som bola najprv skeptická a neverila som, že v sebe môže ukrývať príbeh, ktorý ma naozaj zaujal, avšak sklamalo ma rozuzlenie vzťahov medzi postavami a koniec. Nie žeby to bolo hrozné, ale dalo sa to napísť zaujímavejšie.

Napätie sa postupne stupňuje a všetko to začína hneď v prvej kapitole. Autor nečakal na stred knihy alebo nebodaj na koniec, a hlavným konfliktom – vraždou – začína príbeh o prežití, o tom, že v každom z nás sa niečo skrýva. Kniha sa čítala rýchlo a nebolo to ani zdĺhavé čítanie, či nudné – samozrejme, boli tam aj nudné a pre mňa nezujímavé pasáže, no nebolo ich zas až tak veľa –, pretože sa v každej kapitole niečo odohralo. Či už v prospech Jace, alebo nie. Plusový bod musím udeliť aj zato, že  dej sa neodohráva na predmestí mesta, ale v lese. V lese, kde jediný nesprávny krok môže znamenať záhubu – najmä v prípade Jace Wilsona.
Samotná postava tohto mladé chlapca ma zaujala, pretože na svoj vek bol naozaj múdry a šikovný. Nevzdával sa v situáciách, v ktorých by sa iný vzdali a stále držal hlavu vzpriamenú, aj keď si väčšinu času pozeral na topánky. Postavy, ktoré mi neboli moc pochuti, boli postavy žien, ktoré mali až moc ,,hrdniské“ činy. Postavy, ktorá ma najviac štvali svojimi činmi, bola Ethanova manželka a Jamie Benettová, z ktorej sa neskôr vykľula úplne zbytočná postava v deji.

Okrem sledovanie Jace a jeho rozhodnutí, bolo rovnako zaujímavé sledovať aj bratov Blackwellovcov a ich spoločné dialógy, pretože ich viedli spôsobom, akoby boli na celej planéte len oni dvaja. Nevnímali tretiu osobu, ktorá stála pri nich, aj keď každým svalom v tele dávali pozor, ich rozhovory sa druhých netýkali.


  Príbeh knihy bol zaujímavý a naozaj sa rýchlo čítal, pretože sa na každej strane udialo niečo, čo dej zauzlilo a ja som len napäto čakala, aký dopad to bude mať na vývoj deja. Samozrejme, v knihe boli aj pasáže, ktoré boli ako z typickej adult knihy, kde sa hrdinka smelo celá doráňaná zdvyhne z nemocničnej postele a uteká zachrániť svoju milovanú lásku..., ktorým ja moc nie som fanúšikom, ale po takejto kapitole nasledovala ďalšia, ktorá bola omnoho zaujímavejšia a bez veľkých hrdinských činoch. No až na takéto ,,hrdinské" činy bola kniha naozaj prekvapivo dobrá.  

Štýl, akým bola kniha napísaná, nebol zložitý, bol jednoduchý. Ak sa niekto bál, autor to napísal, ak niekto cítil popol v očiach a smäd na jazyku, autor to napísal. Neobsahovalo to žiadne zložité súvetia, v ktorých by som sa bola strácala, takže kniha je vhodná aj pre menej náročným alebo rekreačným čitateľom, ale rovnako aj pre tínedžerov.

A nedaj sa oklamať menom, ktoré ti môže nahovárať, že autorom tohto trileru je Slovák. Je to Američan. 
 
 
 
 
Za knihu ďakujem Albatrosmedia.sk
A ak aj teba kniha zaujala, klikaj SEM.
 
 
 
Read more
Menovky: ,