26. apríl 1986 - bežná večerná smena v jadrovej elektrárni, ktorá bola bežnou súčasťou ľudí, ktorí žili v Chernobyle a jeho okolí - až do okamihu, keď zlyhal ľudský faktor a nastal výbuch. Svetlana Alexijevič spísala po dvadsiatich rokoch od tragédie, osudy ľudí, ktorí prežili.
Čo predstavoval výbuch pre ľudí tej doby, pre ľudí, ktorí žili pár metrov od reaktora?
Úvodne strany patria mladej žene Ľudmile Ignatenkovej, ktorá prišla o svojho manžela, ktorý hasil výbuch.
Autorka nečaká a nepripravuje čitateľa na hrôzu a strach, lebo ani oni nečakali na starch, aj keď ten bol všade. Miešal sa spolu s atómami vo vzducu, vo vode, v pôde.
Popáleniny a odlupujúca sa koža, malatnosť, problémy s krvou - toto a mnoho iného je úvodným slovom pre túto knihu. Svetlana Alexijevič necháva priestor ľuďom, nehlási sa o úvodne slovo, necháva, nech nám túto knihu predství človek, ktorý to zažil.
Svetlana Alexijevič, ktorá je nositeľka Nobelovej ceny za rok 2015, v tejto knihe dáva do popredia Bielorusko. Ľudia, ktorí boli zasiahnutí, neboli presťahovaní do Česka, Nemecka alebo Poľska, ale do Bieloruska, ktoré aj po toľkých rokoch od havárie, má mnoho kilometrov štvorcových lesov zamorených a nedokáže svoju pôdu využiť tak, akoby mohol pred výbuchom.
Teraz už nebude nič rovnaké, píšes 26. apríl nezmenil životy len ľuďom na Ukrajine, ale všetkým ľuďom.
V rokoch Veľkej vlasteneckej vojny zničili nemeckí fašisti na bieloruskom území šesťstodevätnásť dedín spolu s ich obyvateľmi. Po Černobyle prišlo Bielorusko o štyristoosemdesiatpäť dedín a osád, sedemdesiat z nich ostalo naveky pochvaných v zemi. V čase vojny zahynul každý štvrtý Bielorus a každý piaty dnes žije na kontaminovanom území. Ide o 2,1 milióna ľudí, z nich sedemstotisíc deti. (str. 7, druhý odsek)
Černobyľská modlitba nie je o Černobyle, je o ľuďoch, o ich každodennom živote, ktorý bol úplne iný predtým a teraz. Svetlana Alexijevič nám neponúka fakty, ale príbehy ľudí, ktoré vo mne vyvolali starch, aký dokáže byť človek oddaný a zaslepený. Príbehy ľudí, ktorí ráno orali a sadili na poliach, ktoré boli životu nebezpečné; deti sa kúpu vo vode v potoku a okolo nich prechádza vojenská obrnená technika a ľudia sa cítia bezpečne. Nevedia o ničom, čakajú a žijú, sledujú televizór, či nebude Gorbačov dačo hovoriť - o bezpečnosti a oddasnoti k vlasti.
Reportážna literatúra nie je jednoduchá, ale ani zložitá - je to obraz našej spoločnosti, sú to skutočnosti, v ktorých žijeme.
Som rada, že aj my, Slováci, si dokážeme sadnúť a vziať do rúk knihu, o ktorej si myslíme, že sa nás netýka, lebo sa to deje v Afrike alebo preto, že sa to stalo ešte minulé desaťročie.
Dôsledky Černobyľskej havárie budeme ešte dlho pociťovať ani nevieme ako. Rakoviny, ktorá trápia už malé deti, prblémy s krvou a preplnene nemocnice - to všetko spôsobila chyba človeka - záhubu iného.
Ľudia neraz hovoria:,,Len tak z ničoho nič sa mi zvyšovali biele krvinky." Alebo:,,Toľko mladých zomrelo na rokovinu, nenormálne niečo..."
A ja si vtedy spomeniem na 26. apríl 1986 a v duchu si poviem, že už nikdy nebude nič tak, ako bolo predtým.
I v 21. storočí je hovoriť o Černobyle a jeho vplyvom na nás niečo tabú: Veď sa nič hrozného nestalo; Ale, prosím ťa, aký Černobyľ?
Príbehy ľudí, ktoré sa nachádzajú v tejto
knihe, sa nečítajú ľahko - túto knihu nepreletíš len očami, ale pomaly slovo po slove vnímaš to, čo ľuďom vtedy ušlo. Premýšľaš, v hlave ti behajú rôzne myšlienky, zalieva ťa nie len starch, ale aj bezbrannosť a zlosť na tých a oných.
To všetko znamená čítať Černobyľskú modlitbu.
Za knihu ďakujem @knihyprekazdeho.sk
