Neapol na sklonku 50. rokoch. Ulice páchnu biedou, ľudia sa snažia zabudnúť na hrôzy, ktoré prežili počas vojny, hlavné slovo v rodine má muž a na pozadí tohto všetkého vzniká nové priateľstvo medzi Lilou, ktorá je rebelantská, no geniálna a Elenou, ktorá si musí všetku chválu poriadne odmakať pri knihách. Lila odchádza zo školy, aby mohla pomáhať otcovi a bratovi v obuvníckej dielne. Elena pokračuje v štúdiu ako deti z bohatých rodín. Obe sú rozdielne ako deň a noc, no predsa sa z nich stanú najlepšie kamarátky.
Geniálna priateľka ma zaujala hneď svojimi úvodnými vetami. Obraz drsného detstva ma vždy nadchýnal, a preto, keď som si mohla čítať o nie veľmi príjemnom detstve v talianskom Neapole, neodolala som a neľutujem.
Príbeh dvoch dievčat, ktoré sa okrem prispôsobovaniu mužom ako hlavám rodín, musia prispôsobiť aj podmienkam, ktoré neboli ľahké a ktoré sa musia popasovať s vlastnými zmena počas dospievanie, nadchne nejedného čitateľa.
Autorka, ktorej identita nie je známa a táto jej neapolská sága vznikla pod pseudonymom, sa nepokúšala o žiadnu dokonalosť. Jej postavy nie sú dokonalými hrdinkami, ba práve naopak, ak niektorá z nich cíti nenávisť aj k svojej vlastnej rodine, povie to. Neospravedlňuje sa zato, že nemám rada svoju matku alebo otca. Píše to, čo jej postavy cítia – či už je to dobré, či zlé.
Elena, ktorá je rozprávačkou príbehu, si sadá za písací stôl po zmiznutí svojej kamarátky Lily – Raffaelly Cerullovej - a spisuje celé ich priateľstvo, ktoré je krušné a zakaždým niečím nové. Elena je tiché, pokojné dievča, ktoré túži, aby bola lepšia Lila, aj keď v hĺbke duše vie, že sa nikdy Lile rovnať nebude. Od začiatku svojho priateľstva neustále súperili – či už kvôli známkam v škole, kvôli frajerom alebo veľkosti pŕs. Ale i napriek tomu, robili všetky nebezpečné rozhodnutia spolu. Lila chráni Elenu. A Elena chráni a podporuje Lilu.
Okrem dievčat vystupujú v románe aj ich rodiny a priatelia z ich štvrte. Ferrante sa nezamerala len na dve dievčatá, ale rovnakú pozornosť venovala aj iným osobám – ľudom zo štvrte, kde Elena s Lily vyrastajú. Dej je obohatený aj o každodenné hádky na ulici a intrigy, ktoré sa postupne, stránka po stránke, rozuzlujú a čitateľa to chytí tak, že to bude čítať aj pri umývaní zubov.
No musím povedať, že knihu som brala do rúk so skeptickým srdiečkom, bála som sa, či je to ozaj tak dobré, ako to všetci ospevovali. No milo ma to prekvapilo, pretože každú stránku, každú vetu som hltala s napätím, ako sa to vyvinie ďalej. Nie je to náročné čítanie, aj napriek tomu, že Ferrante nemá strach používať súvetia ako sa patrí. Využíva každé slovo, každé súvetie je plné udalostí. V deji, i napriek súvetiam, som sa nestratila a síce mi občas robilo problém zaradiť k osobe meno, ale i na tento problém, sa našlo riešenie. Na začiatku knihy jej zoznám postáv – kto je kto – takže, keď som sa v menách strácala, len som si otočila na prvú stranu a už mi bolo jasno.
Po dočítaní vo mne ostali mnohé otázky, no najmä túžba prečítať si ďalší diel, lebo táto sága za to naozaj stojí!
Kniha sa číta ľahko, Ferrante skladá vety, ktoré dokážu ožiť a každým slovom ma vtiahli hlbšie a hlbšie do deja až som sa aj ja ocitla v uliciach Neapola, prechádzala som sa s Lilou a Elenou po uliciach a načúvala ich rozhovorom, ktoré sa niesli v duchu objavovania a spoznávanie slov, ľudí a ich citov.
Kniha je vhodná všetkým, ktorí si chcú užiť Neapol a vrátiť sa v čase do doby, v ktorej sa ľudia pomaly preberali z chaosu vojny a nanovo sa snažia ožiť. Kniha je písaná v duchu mladosti a viery, že dokážeme žiť lepšie ako tí, ktorí žili predtým a teraz. Vďaka dievčatám sa na svet začneme pozerať inak – menej skepticky, viac realisticky ale najmä sviežo.
A ak si túto knihu ešte nečítal, klikaj SEM a čítaj!
