Oplatí sa živiť ako spisovateľ a čo predchádza tomu, aby niekto napísal knihu?
Na tieto a na mnohé ďalšie otázky, odpovedal slovenský *čoskoro* autor románu Sorry, čas zomrieť Matthew.
-Ahoj, ako prvé by si sa nám mohol predstaviť.
Kto si a čo robíš?
-Ahoj. Drvivá väčšina ľudí, ktorá videla moju tvorbu, alebo zablúdila očkom na môj Instagram profil vie, že sa prezentujem pod menom Stratený v Myšlienke. Čakal som na vhodnú chvíľu, kým oboznámim ľudí so svojím menom a myslím, že teraz je na to perfektná chvíľka. Volám sa Matthew, mám 18 rokov, študujem v Trenčíne a v poslednej dobe som sa rozhodol písať krátke príbehy a uverejňovať svoju tvorbu ľuďom. Stručný úvod máme za sebou.
-Si autorom knihy v dosť mladom veku. Ako ti napadlo vydať knihu?
-Hehe, tá kniha je momentálne v štádiu konštrukcie, ale povedal by som, že štvrtina už existuje, už dýcha. Áno, je to pravda, že som dosť mladý na to, aby som čo i len pomyslel na takýto odvážny nápad, určite som ešte takéhoto človeka nestretol. Cítil som, že potrebujem spísať svoje myšlienky, svoje nápady, ktoré mi neprestajne vírili v hlave. Začal som s tým, že som napísal prvý riadok. Následne prišla ďalšia strana, potom desať a už bol nápad na svete.
-Kto ťa inšpiroval napísať knihu? Mal si nejaký knižný/autorský vzor či už v svojom okolí alebo nie? Ak áno, môžeš nám prezradiť kto to bol/je?
-Môj prvý príbeh som napísal v angličtine, keď som mal asi trinásť rokov. Fascinovala ma myšlienka, že niekto by čítal to, čo som ja napísal (a popritom zarobil nejaké peniaze). Publikoval som svoju tvorbu na Amazone a verte, či neverte, niekoľko desiatok ľudí si príbeh kúpilo a niekoľko stoviek stiahlo (počas akcie) zadarmo. Toto bol môj začiatok a táto chuť mi zostala dodnes. Prečo ale spomínam práve toto a ako to súvisí s otázkou? Preto, lebo v tom istom čase dopísal môj otec jeho prvú knihu. Myslím si, že to bol práve on, kto ma inšpiroval v písaní ako takom. Knihu Sorry, čas zomrieť ma neinšpiroval nikto napísať. Istotne, postavy nesú mnoho čŕt ľudí, ktorých poznám, ale že by existoval niekto konkrétny, kto by ma inšpiroval, aby som začal písať túto knihu, tak to nie.
-Čítala som si tvoje posty či už na instagrame alebo na blogu a sú naozaj dobré. Bude aj tvoja kniha v takomto duchu? Môžeš priblížiť o čom bude?
-Óha, tak to ti ďakujem. Moje krátke príbehy sa nesú v duchu tragickosti, neočakávaných situácií a nedokončených záverov, snažím sa v nich reflektovať spoločnosť, najmä mladú generáciu. Chcem prinútiť čitateľa, aby si prehral celý príbeh v hlave dookola, aby sa sám pokúsil prísť na záver, čo sa to vlastne stalo, ako sa to skončilo. Pôvodne mali byť príbehy samostatné, ale časom mi skrsla myšlienka, že by som ich nejakým spôsobom prepojil, vytvoril z nich sériu príbehov, ktoré budú na seba nadväzovať. Či sa kniha nesie v podobnom duchu? Štýlovo určite áno. Nerád píšem dlhé, nudné pasáže, tak sa pripravte na poriadnu dávku akcie.
Kniha Sorry, čas zomrieť je o chalanovi v mojom veku menom Quinn, ktorý prežíva krízu, nakoľko ho rodičia odmietajú kontaktovať a kvôli prospechu ho vyhodia z vysokej školy. Dostane sa do kontaktu s psychopatom, ktorý vraždí ľudí a začnú sa stretávať. Quinn najprv nevie, že tento človek je vrahom a že má na svedomí toľko vrážd, až neskôr sa dozvedá túto skutočnosť...
A nielen toto, ale ešte niečo omnoho neuveriteľnejšie a dych vyrážajúce. Nechajte sa prekvapiť.
-Väčšina ľudí sa k písaniu knihy a k jej vydaniu dostane vďaka čítaniu. Bolo to tak aj u teba? Alebo si sa k tomu dostal inakšie?
-Paradoxne som začal písať, ako som už spomínal, vo veľmi mladom veku a ak si spomínam správne, tak v tom období som nečítal veľa kníh. Teraz je tomu inak, vo svojom voľnom čase sa snažím skoro stále čítať. Ešte sa musím ale veľa toho naučiť ohľadom ako úspešne vydať knihu. Budem rád za akékoľvek informácie s ktorými sa so mnou podelíte.
-Myslíš, že máme talentovaných mladých slovenských autorov? Lebo keď to sledujem, mám pocit akoby sa s nimi vreco roztrhlo. A dá sa tým uživiť? Alebo je to len jednorázova záležitosť?
-Áno, myslím si, že máme. Dokonca jedna moja spolužiačka z triedy vyhrala jednu súťaž v písaní, takže nemusím ani zachádzať až tak ďaleko, aby som našiel talentovaného autora. Myslím si, že je super, keď mladí ľudia tvoria, myslím, že by sme ich mali podporovať viac a viac, aby sme neboli svedkovia zanedbaného talentu. Dá sa tým uživiť? Moja odpoveď na túto otázku by bola, že skôr nie. Živiť sa ako spisovateľ a nerobiť pritom inú prácu, to je fakt úctyhodná méta. Nakoniec, veľa slávnych autorov ‚zažili‘ svoju slávu až potom, čo zomreli.
-Bola nejaká kniha, ktorá ti zmenila život alebo názor na niečo?
-Priznám sa, že som dosť dlho premýšľal nad touto otázkou, ale našiel som na ňu odpoveď. Mark Manson- The subtle art of not giving a fuck (Jemné umenie mať v paži). Táto knižka je fakt úžasná, nie je to každý deň, čo kniha dokáže tak výrazne osloviť. Na mňa zapôsobila najmä tým, že nie je ako väčšina motivačnej literatúry. Táto kniha patrí medzi literatúru realistického-pohľadu-na-život. Mark si rozhodne nedáva servítku pred ústa a nekŕmi ľudí odpadom, ale namiesto toho udrie, keď je to potrebné, aby ste si zapamätali dôležitú vec, ktorú sa vám snaží povedať. Jednoznačne by som ju odporučil všetkým, minimálne prečítať, maximálne spraviť si z nej druhú Bibliu.
-Taktiež si aj študentom. Tak aký je tvoj postoj k povinnému čítaniu? Baví ťa alebo si myslíš, že to mladých odrádza od čítania?
-Skvelá otázka. Našli sa niektoré povinné diela, ktoré boli na moje prekvapenie celkom slušné. Kto chytá v žite od Salingera, Múr od Sarte, Na západe nič nového od Remarqua patria medzi moje najobľúbenejšie diela. Slovenské diela, čo som čítal mi až tak dobre dolu krkom nešli, napríklad Dom v stráni, Drak sa vracia a podobné diela... Myslím, že takéto diela už nedokážu osloviť väčšinu mladej generácie. Ja som zástancom originality a príde mi, že práve to v tých dielach chýba pre dnešných študentov. Určite by som spravil menšiu reformáciu v zozname povinnej literatúry.
-Je ešte niečo, čo by si chcel odkázať čitateľom?
-Chcel by som poďakovať všetkým ľuďom, ktorí ma nejakým spôsobom podporili. Viem, že bez nich by som tento rozhovor nerobil. Patrí vám obrovská vďaka odo mňa. Bol som milo prekvapený, koľko ľudí bolo ochotných mi pomôcť. Je to naozaj skvelé, že sa táto vlastnosť ešte nevytratila z dnešného sveta, kde sa väčšinou očakáva niečo za niečo.
Ak by ste ma chceli kontaktovať ohľadom čohokoľvek, budem veľmi rád a s určitou pravdepodobnosťou dostanete odo mňa odpoveď. Majte sa všetci krásne!
Matthew a.k.a strateny_v_myslienke
