29. marca 2018

RECENZIA // Akoby si kameň jedla, W.L. Tochman

marca 29, 2018
Tochman je človek skúpy na slovo. Precízny štýl, akým vypovedá o neslýchaných faktoch vojny a jej následkoch, je o to silnejší. Šokujúce činy hovoria samy za seba, bez nutnosti opisovania či prifarbovania. - The Times 



O  najväčších vojnách sa učíme z  učebníc dejepisu, no sú i  také, ktoré si ľudia ešte pamätajú, lebo sú stále pomerne čerstvé. K nim patrí aj konflikt v Bosne a Hercegovine v 90. rokoch minulého storočia. Kniha Akoby si kameň jedla je zbierka reportáží z pera Wojciecha L. Tochmana, v poradí druhá z edície Prekliati reportéri. Poľský novinár nám predostiera to, čo naše oči nevideli a ani by radšej vidieť nechceli, ale vďaka mladému vydavateľstvu Absynt to môžeme čitateľsky zažiť.
Hlavná línia deja nie je zameraná na vojnu, ale na obdobie po vojne, kedy všetci novinári a dobrovoľníci odišli a ostali tam len zničené a narušené životy ľudí, ktorým nestačia len nejaké fondy alebo balíček pomoci.

Autor ti neponúka umelecký zážitok z knihy, ale realitu a príbehy ľudí, ktorí prišli o všetko, čo mali len pre biznis a blaho druhých. Krátke a suché vety, medzi ktorými sú čitateľom položené rečnícke otázky, na ktoré však dodnes nepoznáme odpovede. 

V dnešnej Bosne sa nekladú tri otázky: Ako sa má tvoj muž? Ako sa má syn? Čo si robil počas vojny?


Napätie v tebe nevyvolávajú slová, ale udalosti v knihe. O postavách vieš len ich meno a vek - a ich príbeh. Tochman nie je rozprávačom, ale sprostredkovateľom príbehu medzi obeťou a čitateľom -či je to Slovák, Poliak alebo Francúz. Nepíše svoje pocity a nepridáva k vetám zbytočné umelecké prostriedky - píše čisto. Vie, ako vygradovať napätie, či už je to len menovanie častí oblečenia alebo mien tých, ktorých telá sa nikdy nenašli. Nepotrebuje odborné výrazy a aj skratka tu nachádza svoje miesto.



-Prišla som k svojmu domu,- vraví matka troch detí.
-Nie veľmi blízko, aby som nezavadzala. Ale aj tak ma niekto zbadal cez okno. Z môjho domu vybehli cudzie deti a chytili kamene.

-Mne otvorila žena oblečená do mojich šiat,- vraví matka dvoch synoch, ktorých by chcela pochovať.


Hlavnými hrdinka sú ženy, ktoré prežili, ktoré sa musia postarať o domácnosť, lebo muži sú invalidi alebo sú ešte deťmi, alebo sú mŕtvi. A zrazu schádzanie sa do klubov je najväčšia zábava a paprika je najdôležitejšia surovina - lebo vďaka nej môžu ženy pracovať - dávať na ňu pozor a zalievať ju, aby nevyschla.
A medzi týmito ženami sa objaví aj antropologička Ewa Klonowski, ktorá vykopávala telá z masových hrobov a exhumovala ich. Mnoho žien a rodín jej boli vďačných, lebo vďaka nej pomohli pochovať svojich synov a príbuzných, ktorých dobili a zabili v lese za dedinou alebo v tábore.

Útlu knižku, ktorá sa ti hodí do vrecka alebo do kabelky, neprečítaš na posedenie, aj napriek tomu, že má 107 strán.  Lebo jesť kameň nie je len tak a už keď ho celý zješ, piesok ti stále zostane medzi zubami a potrvá nejaký čas, kým ti zmizne. Tak je to aj s touto knihou - príbehy, ktoré sú v nej ukryté sú tragické a nestačí si ich prečítať len raz, lebo odkaz tejto knihy je veľký a silný.
Za knihu ďakujem @preskoly.sk
A ak ťa kniha zaujala, klikaj SEM

Read more
Menovky: ,

19. marca 2018

Interview: Radši knihu

marca 19, 2018

Komunita ľudí, ktorá sa volá aj knihomoľská, je naozaj veľká a jej čaro som objavila pred pár rokmi, keď som začala blogovať.
V tejto láskyplnej komunite je aj Miška aka Radši knihu.
 Má svoj obchod, študuje a popritom číta nemalý počet kníh za mesiac.
Ako to všetko stíha a aký má vzťah k povinnému čítaniu - to všetko a ešte viac sa dozvieš v tomto rozhovore! 

-Ahoj, v úvode by som Ťa poprosila, aby si sa nám predstavila. 

Čauky! Jsem studentka vysoké školy, momentálně dělám bakalářku a ve volném čase hodně čtu. Hodně, rychle a ráda čtu. Proto přečtu mnoho knih a o své názory na ně se následně dělím se čtenáři mých krátkých instagramových recenzí nebo ve videích na Youtube:) Věřím, že motivuji lidi ke čtení :)

 
 
 
-Vedieš svoj vlastný obchod nie len pre knihomoľov, študuješ a natáčaš videa na youtube a dokonca čítaš aj veľa kníha za rok. Ako to všetko stíhaš? 

Děkuji :) Jsem velmi aktivní typ, baví mě výmýšlet nové projekty, realizovat je, když se pro něco nadchnu není možnost, abych to neuskutečnila a především věnuji čas věcem, o kterých si myslím že mají smysl :) Také je důležité najít svůj vlastní denní rytmus, já to třeba mám tak, že dopoledne nejsem schopná udělat skoro nic, odpoledne dělám věci, u kterých nemusím být kreativní a jak se přehoupne devátá hodina večerní, pouštím se do vymýšlení, vyrábění a celkově svých projektů :) Jsem absolutní noční sova! 




 
-Máš nejaký typy, rady na plánovanie času? 

Mám svůj diář, bez kterého bych se jednoduše neobešla. Píšu si ho sama, takže vycházím pouze z prázdných stránek, do kterých si pak dopisuji jednotlivé dny. Můj týden pak vypadá následovně: V neděli si napíšu přehled na další týden včetně akcí, setkání, nebo povinností, které mě čekají a vím u nich konrétní datum. Poté si na vedlejší stránku napíšu co všechno bych měla stihnout v tom týdnu, ale nezáleží na konkrétním datu, a v neposlední řadě to, co bych CHTĚLA stihnout, ale více méně se nic nestane, pokud to nestihnu. No a tak prožiju celý týden a v neděli se opět podívám, co mě čeká ten další, přesunu si nesplněné věci a dopíšu nové :) Jsem člověk, který to musí mít zorganizované.




-Ako si sa dostala k čítaniu? 

Díky mému tatínkovi, který mi každý večer před spaním četl a já jsem mu za to neskutečně vděčná :)




-Zmenila ti nejaká kniha život alebo názor na niečo? Ak áno, tak ktorá? 

Jednou z posledních knih, které jsem četla a která ve mně rozhodně něco změnila, byla kniha Mengeleho děvče. Popisuji příběh dívky, která přežila 4 koncentrační tábory a pokusy Mengeleho na lidech. Je to podle skutečné události a musím říct, že je to neskutečně silná kniha, kterou by si měl přečíst každý. Druhou knihou (nepo spíše sérií) jsou všechny knihy od Ladislava Zibury, neboť díky němu mám pocit, že svět není tak zkažený a zlý, jak si myslíme :D 




 
 
-Ako som už spomínala si knižná vlogerka na platforme youtube. Robíš to už nejaký ten rok. Máš nejaké typy, rady pre začínajúcich knižných ale aj neknižných vlogerov? 

Dělám to popravdě zatím teprve něco přes půl roku, takže jsem více méně v začátcích, ale co bych doporučila začínajícím Youtuberům je zcela jistě to, aby se nebáli vydat své první video. Pak už to půjde samo, ale sama vím, jak těžké bylo se odhodlat a vyjít s tím prvním videem na světlo :D :) Nebojte se svou tvorbu sdílet a na druhou stranu se také nebojte sdílet tvorbu jiných lidí, protože tak zaplujete do jakékoli komunity ani nebudete vědět jak :) 




-Veľa mladých ľudí má odpor k čítaniu kvôli povinným knihám zo školy. Aký si mala vzťah k povinnú čítaniu? Čo si o tom myslíš? 

Já jsem to měla dosti podobně, protože tam prakticky byla pouze jedna kniha, na kterou jsem se mohla těšit a to je dost málo. Myslím si, že školy by měli do povinné četby zařadit minimálně tři knihy, které studenti znají například díky filmům nebo seriálům, na druhou stranu, je to školní předmět a je jasné, že tam klasika musí být :)




-Máš aj nejakú obľúbenú  knihu z povinného čítania? Ak áno, ktorú? 

Mám :) Neskutečně mě bavil Krysař a Anna Karenina, od které mám doma všechna česká vydání, včetně toho úplně prvního :)



 
-Čo by si chcela odkázať čitateľom? 

Čtěte a nestyďte se za to!
 foto by:@radsi_knihu
Read more
Menovky:

15. marca 2018

Interview: Nie je túra bez Štúra

marca 15, 2018
Dnes 
(*vlastne, kedykoľvek to budeš čítať*)
Ti predstavím  človeka, ktorý sa vrátil zo zahraničia, aby mohol spoznávať svoju rodnú krajinu ako turista a ukázal ľuďom, že Slovensko je krajina, na ktorú by sme mali byť hrdí. Presviedča ľudí, aby sa nehanbili zato, že sú Slováci, objavuje čaro neznámych dediniek a veľa ďalšieho. 
Človek, ktorý necestuje sám, ale má netradičného spoločníka - Štúra.

***

-Ahoj, na úvod sa nám, prosím, predstav. Kto si a čo robíš?

  • Ahoj, moje meno je Rado a som autorom cestovateľského blogu Nie je túra bez Štúra. Po troch rokoch života v zahraničí som dal výpoveď v práci, vrátil som sa späť na Slovensko a stal sa zo mňa turista vo vlastnej krajine. Snažím sa prostredníctvom blogu ukázať, že výlet či dovolenka nemusia byť vždy len o pláži alebo mori, ale že aj naše Slovensko má, čo ponúknuť.


     -Väčšina ľudí sa k písaniu dostala vďaka knihám, bolo to tak aj u teba? Ak to neboli knihy, tak vďaka komu alebo čomu si objavil čaro písania?

  •  Mňa písanie bavilo už keď som bol malým chlapcom. Ja som bol ten typ, že som skôr sedel niekde v izbe s perom a zošitom a vymýšľal si nové príbehy ako vonku utekal za loptou. Potom som vyrástol a myslel som si, že písanie musí ísť do úzadia, že musím dospieť. Ale našťastie som sa k nemu po rokoch vrátil a som za to veľmi rád.

 


-Cestovanie zaberie veľa času, plus keď máš o tom aj napísať, takže si musíš pamätať mnoho detailov, ktoré bežnému človeku uniknú, nie je tak? Nájdeš si čas aj na niečo iné? Čo napríklad čítanie?

  •  Tak ako hovoríš, je potrebné rozlišovať medzi cestovaním a písaním o cestovaní. Sú to dve naozaj odlišné veci, čo si však veľa ľudí neuvedomuje a vidí len to, čo chce a to je to, že nič nerobím a chodím si po výletoch… Ale aby som sa vrátil k tomu čítaniu. Keďže cestujem autobusmi alebo vlakmi, tak často si beriem so sebou na cesty aj nejakú dobrú knihu. Čítam tiež veľa článkov z oblastí sociálnych sietí či blogov.




 
 
-A už keď sme pri tom, môžeš nám niečo o tom prezradiť? Prečo práve takéto tetovanie?

  •  Moje tetko Štúra som si dal ešte v čase, keď som žil v Rakúsku. Vždy som chcel nejaké tetko a dlho som rozmýšľal nad tým, čo to bude. V zahraničí som si uvedomil, že ja som hrdý na to, že som Slovák, lebo som tam stretol viacero ľudí, ktorí sa za to trochu hanbili. A tak som si povedal, že si dám na ruku Štúra, aby mi pripomínal odkiaľ som. A prečo práve on? Pretože Štúr je pre mňa jedným z najväčších symbolov Slovenska

  • -V tvojom prípade, ak to môžem takto nazvať, je nezvyčajné to, že si sa vrátil z tak ,,krásnej“ a ,,prepychovej“ krajiny ako je Rakúsko. Veľa mladých ľudí odíde, no už sa nevráti. Prečo si myslíš, že je to tak? A čo teba motivovalo k tomu, aby si sa vrátil? 

  • Veľa mladých ľudí si bohužiaľ nevie po škole nájsť u nás prácu. Hovoriť o politike či slovenskej ekonomike nebudem, lebo sa do toho až tak veľmi nerozumiem. Aj ja sám som chcel po škole robiť v oblasti, ktorú som vyštudoval, no nedarilo sa mi nájsť si prácu. A asi aj pre to mladých ľudí to zahraničie láka. Ja si myslím, že každý mladý človek by si mal život v zahraničí vyskúšať, ono to nie je také dokonalé ako si často myslíme. Mne v Rakúsku nebolo až tak zle, mal som dobrú prácu, robil som Junior managera v jednej reštike, no vedel som, že potrebujem zmenu, že už chcem robiť hlavne to, čo ma baví a napĺňa. Preto som sa vrátil ja, aby som mohol začať pracovať na svojom projekte a byť sám sebe pánom :-) A samozrejme aj kvôli rodine a kamošom.


  • -Na tvojom blogu si čitateľ nájde aj rozhovory s úspešnými ľuďmi na Slovensku. Kto ale motivuje teba?

  •  Asi nemám nejakého konkrétneho človeka, ktorý ma motivuje. No veľmi ma baví, keď vidím, že mladí ľudia si idú za svojím, robia to, čo ich baví, pretože potom aj výsledok ich práce stojí za to.




-Pri svojich potulkách nevynecháš ani neznáme a malé dedinky. Prečo? A máš aj nejakú obľúbenú?

  •  Svoje štúrovanie sa snažím plánovať tak, že chcem vidieť a navštíviť tie známe turistické miesta, no aj spomínané malé a neznáme dedinky. Pretože aj v takej na prvý pohľad obyčajnej dedinke vždy objavím niečo zaujímavé, o čom by ľudia mali vedieť :-) Niekedy naozaj stačí urobiť si výlet do vedľajšej dedinky a človek bude prekvapený, čo všetko tam objaví. Vybrať jednu je pre mňa veľmi ťažké, aj keď to znie ako také klišé, mňa bavia všetky miesta, kde sú zrúcaniny, kaštiele či meštianske domy. :-)
-Precestoval si veľa miest, no máš nejaké, na ktoré sa vždy vraciaš? Alebo sa ta vraciaš rád?

  •  Tých miest je hneď viacero, či už Štiavnicka kalvária alebo Trenčiansky hrad. No zatiaľ u mňa vyhráva mesto Bardejov. Do námestia tohto mesta som sa totiž zamiloval :-)


-Máš ešte nejaký odkaz pre čitateľov?

  •  Nech čítajú, či už naše blogy, alebo len tak knihy, ktoré ich bavia. Človek sa vďaka knihám toho naozaj veľa naučí a vie si pri nich super oddýchnuť. Pozdravujem :-)
     
     
    photo by: Radoslav Hoppej

     
Read more
Menovky:

14. marca 2018

RECENZIA // O tyranii: Dvadsať ponaučení z 20. storočia, T. Snyder

marca 14, 2018
,,Čas vykĺbil sa: údel úbohý, že ja ho musím stavať na nohy!", hovorí Hamlet. A potom dodáva:,, Pôjdeme teda všetci spoločne." (str.104, O Tyranii; Dvadsať ponaučení z 20. storočia)

Ako raz začal svoj výklad môj milý ex-učiteľ so slovami:,,začnem pekne po poriadku odzadu", tak rovnako začnem aj ja túto recenziu na knihu, ktoré má 104 strán a obsahuje pár jednoduchých, ale zato veľmi podstatných rád, odzadu.
A prečo odzadu?
Lebo pohľadom späť to začína.
V dnešnom svete pokroku je dôležité si pripomínať udalosti, ktoré sa stali - či sa nás týkajú priamo alebo nepriamo -, lebo práve zabudanie a zlé učenie a  najmä slabé učenie v našich školských laviciach nás privádza do doby populizmu a konšpiračných teórií.

Po tejto knihe od amerického historika, ktorý sa zameriava na strednú a východnú Európu, som siahla nie len kvôli tomu, že sa v nej výstižne opisujú momentálne situácie v pár riadkoch, ale aj preto, že to bolo odporúčanie redaktora denníka SME vo večernej debate na RTVS.
Ako som už písala, autor v pár riadkoch dokáže výstižne pomenovať problém a nájsť naň aj riešenie, ktoré je úplne jednoduché.

Kniha je rozdelená na tri veľké celky: Prológ, o tyranii a epilóg.

,,História sa neopakuje, ale ponúka ponaučenie."

V prológu je načrtnutie témy, od ktorej sa bude odvíjať zvyšok knihy; prvé slová sú venované histótrii, ktorá v našom živote, okrem iného, je veľmi podstatná.
Rovnako ako ponúka ponaučenie, môže aj varovať.
Amerika, ako som už v nejednej recenzii písala, bola pre nás, východných Európanov, vzorom.
Vzorom demokracie a slobody.
No ako na tom bola a je Amerika? Po najnovších prezidentských voľbách je na tom mizerné, resp. bola už na tom lepšie. A preto Timothy Snyder dáva práve východnú a strednú Európu za vzor Amerike, z ktorej sa (možno) stáva pomaly akási nenápadna totalita. 
 V prológu sa zároveň vysvetľuje, resp. poukazuje nato, prečo padla demokracia a nahradil ju fašizmus alebo komunizmus.


,,Súčasní Američania nie sú múdrejší než Európania, ktorí v 20. storočí zamenili demokraciu za fašizmus, nacizmus či komunizmus. Máme však výhodu, že sa môžeme z ich skúsenosti poučiť. Dnes je na to pravá doba." (str. 12)

Kapitola O tyranii je rozdelená na dvadsať podkapitól, ktoré rozoberajú aktuálne problémy a porovnáva ich s minulosťou, resp. minulosť porovnáva so súčasnosťou.


Prvé ponaučenie znie: NEPODROBUJTE SA VOPRED.
 
,,Podrobenie sa vopred je politická tragédia."

V tejto pasáži je okrem iného aj zaujímavý výskum z Yaleovej univerzity, ktorý hovorí o tom, že ľudia sú pozoruhodne prispôsobiví novým pravidlám v novom prostredí. Sú ochotní ubližovať a zabíjať bez nejakého bližšieho dôvodu, ak im to prikáže autorita. A to dáva väčšinu moci autoritatívnemu režimu zadarmo.

Pre mňa osobne boli najpodstatnejšie ponaučenia, ktoré sa týkali či už inštitúcií, jazyka alebo vlastenectva, lebo práve to vo viacerých krajinách zaniká a vytráca sa.
Čítať knihy (od Orwella, Hav(e)la alebo od Arendtovej), využívať slová, ktoré poznám a nie slová, ktoré používa každý a neviem ich význam, aj keď si myslím opak.
Vlastenectvo sa mnohokrát nesprávne spája s nacionalizmom. A táto kniha ti ponúka presnú odpoveď na to, čo je čo: ,,Nacionalista bude tvrdiť, že -tu sa to nemôže stať,-, čo je prvý krok ku katastrofe. Vlastenec naopak hovorí, že sa to tu stať môže, ale že tomu zabránime."

Okrem toho sú v knihe aj témy o ozbrojencov alebo o tom, že je nebezpečné, ak má moc v rukách len jedna strana. No kniha nám ponúka aj jednoduché ponaučenia, na ktoré zabúdame veľmi, veľmi často. 
Zabúdame veriť v pravdu a tým pádom nehľadáme a neskúmamé veci ďalej. Ja som si aj pri tejto knihe vyhľadávala nejaké informácie, o ktorých autorov písal.
Chcela som si utvoriť názor a z jedného článku/textu sa to nedá.
Skúmaj, milý kamoš, čitateľ, hľadaj a venuj viac času článkom. Ruka v ruke s tým ide aj nebezpečný slovník na internete. Urážlivé komentáre, ktoré šíria nenávisť do sveta, ktorý je už preplnený nenávisťou a zlobou. 
Šírenie zla na internete je podobné ako šoférovanie. Aj keď druhých za volantom nie vždy vidíme, vieme,  že nemôžeme do nich naraziť, lebo škoda by bola obojstranná. Ak sme sa naučili nepoškodzovať autá druhým, naučme sa to robiť aj s mysľou.
A bude aj tebe aj druhým žiť lepšie.

Mnoho z tých tém sa priamo dotýkajú aj slovenskej momentálne situácii a myslím si, že rovnako ako bola vo Švédsku študentom dávana knižka Všetci by sme mali byť feminist(k)ami, tak na Slovensku by sa mala rozdávať táto kniha. 
 
Za poskytnutie knihy ďakujem @preskoly.sk.,  
A ak ťa kniha zaujala, stačí kliknúť SEM a môžeš ju mať aj ty do troch dní doma.
 
 
Read more
Menovky: ,

6. marca 2018

RECENZIA // Ryby nemajú nohy, J. K. Stefansson

marca 06, 2018
Dokonca ani slnečné svetlo to nemohlo zastaviť, a už vôbec nie krásne slová ako dúha či láska, boli úplne márne, pokojne ich môžeme hodiť za hlavu - všetko sa to začalo smrťou.
    Máme toho tak veľa: Boha, modlitby, hudbu, techniku, vedu, každý deň nové objavy, dokonalejšie mobilné telefóny, výkonejšie teleskopy, potom však niekto umrie a tebe nezostane nič, tápaš po Bohu, siahneš po sklamaní, po jeho kávovej šálke, kefe plnej jej vlasov, nechávaš si ich ako útechu, ako čaro, ako slzy, ako niečo nenávratné. Čo nato povedať, pravdepodobne nič, život je nepochopiteľný, nespravodlivý, no predsa ho žijeme, nemôžeme sa mu vyhnúť, nemôžeme inak, život je jediné, čo máme  s istotou, klenot či bezcenná haraburda. Po živote už možno nie je nič. A predsa sa to začalo smrťou.
(úryvok z knihy Ryby nemajú nohy, str. 7) 
 


Keflavík, najčernejšie miesto Islandu.
Miesto vryté do máp, no predsa neexistuje. Mraky sa rozostúpia a odhalia Island s jeho pradávnymi ružami, ľadovcami a čiernym južným pobrežím.
A stánok s Hromovými burgermi.
Ari, ktorý sa po neočakávanom e-maily vracia späť do rodnej vlasti sa opäť stretáva so svojím bratrancom, najlepším priateľom a zároveň rozprávačom príbehu na Islande, no kým k tomu dôjde, dozvieme sa veľa z ich životov a životov ľudí v ich okolí a aj to, prečo mail, ktorý Ari dostal a ktorý ho prinútil vrátiť sa späť, bol neočakávaný. 
 
Už prvé vety, ktoré ti padnú do oka hneď, ako knihu otvoríš, obsahujú niečo, nad čím sa zamyslíš, prepíšeš si to, vyznačíš si to a uvažuješ nad tým. 
Slovo smrť, ktoré je úvodom do knihy, je chápané ľuďmi ako čosi smutné a konečné - ako to najhoršie, čo sa ti počas života môže stať. A tu zrazu príde Islanďan, ktorý to obráti na ruby a začína sa príbeh o mori, rybách, o kvótach, o prsia ako jahňacie chvostíky, príbeh o žene z východných fjordov, z ktorej sa stala živá múmia a dievčaťa s očami ako dve piesne; jedna od Lennona a druhá od McCartneyho.
If I Fell. Here, There and Everywhere. 
 
Život vzniká zo slov, v mlčaní sa skrýva smrť. Preto musíme pokračovať v písaní, rozprávaní, recitovaní veršov aj hrešení, a odďaľovať tak smrť, aspoň na chvíľu.
(str. 28) 
Ari sa vracia na Island, ktorý opustil kvôli jeho tme a spolu s ním sa vracajú aj spomienky, ktoré v sebe nesú nejedno posolstvo aj pre dnešný svet.
V dnešom svete, kde padajú klasické a stereotypne názory a menia sa na populistické, je ťažké si udržať jasnú a chladnú hlavu, lebo z každej strany sa rúca stena, ktorá drží tento svet ako-tak pokope.
Základné pravidlá nám utekajú pomedzi prsty a namiesto toho nám v dlani zostávajú pravidlá, ktoré sú dementné. Bez urážky alebo s ňou.
Piliere, na ktorých stojí svet sa lámu pod ťarchou zloby a nenávisti vo svete.
Avšak, nie len dnešný svet je krutý a chladný, podobne chladne a kruto bol aj v 80. rokoch minulého storočia - aspoň na Islande, aspoň podľa Stefanssona, aspoň podľa Ariho. 
Objatia a láska sa časom menia na každodenné utorky, menia sa na rána, keď vstaneš, napiješ sa kávy/čaju, umyješ si zuby a ideš do  školy/do roboty.

Rovnako ako v zime vietor schmatne sneh a roznesie ho na všetky strany, tak aj táto kniha schmatne všetkých za srdcia a roznesie ich do sveta.  
Rodová sága, ako podnadpis knihy naznačuje, nás zavedie 100 rokov do minulosti. Rozpovie nám príbeh Ariho rodiny.
V knihe nie je  postava, ktorú by si si neobľúbil. Všetky postavy Ti ukážu život: život matky, ženy, námorníka, otca, muža, život tínedžera. Ponúkne ti každý uhoľ pohľadu, pekný alebo škaredý, veselý alebo smutný, nič viac ako obyčajný život.
 
 
268 stranová kniha je knihou o tom, čo znamená byť človekom: mužom, ženou, tínedžerom alebo dieťaťom. Čítate vety a vdychujete umenie. Prózu, ktorá dýcha poéziou. Chvíľami je toho možno priveľa a zapôsobí to prepoetizovane, ale stále zvláštne clivo. Lebo je možné počuť večnosť a je prirodzené skočiť v novembri do ľadového mora a chcieť doplávať na mesiac. A každe ráno písať básne o tom, čo sa stane a večer ich prepísať - o tom čo sa stalo.

Krátka esej o sile, ktorá ničí život a robí púšte obyvateľnými.
Krátka esej o tme a svetle a veľká úvaha o živote.
Inzerát na šťastie a myšlienka, že každé zasadnutie Bezpečnostnej rady OSN by sa nemalo začínať skôr, ako si jeho členovia nevypočujú aspoň polhodinu  Bacha, lebo ak niekto dokáže po polhodine s Bachom rozmýšľať zlomyseľne alebo nespravidlivo, ak túži po niečom inom ako po kráse, harmónii a spravodlivosti, je úplný šialenec. 


Kniha, ako som už písala v predchádzajúcich riadkov, je písaná ako poézia vo forme prózy, a preto sa číta pomaly a neľahko, ale zaručujem Ti, milý kamoš, čitateľ, táto kniha stojí zato, aby bola čítala a aby sa nad jej obsahom ľudia zamysleli a šírili lásku a porozumenie, lebo byť človekom je ťažké. A je jedno či si muž, žena, matka alebo námorník či tínedžer, stále si človek a nato treba pamätať a nie sa povyšovať, že ja mám toho na pleciach viac ako ty, lebo ja som to a to. 

 
 
 





Read more
Menovky: