Vyrazte na
cestu po Slovensku spolu s reportérom Andrejom Bánom. Cesta z východu na
západ, od Čiernej nad Tisou po Bratislavu, a rovnako aj kľukatá púť v
čase, od Jánošíka, cez Tisa, až po ´Ndranghetu a „našich ľudí“,to je
kniha reportáží Andreja Bána Slon na Zemplíne.
Reportér a fotograf Andrej Bán pozná Slovensko ako vlastnú dlaň. Tridsať rokov brázdi jeho prašné i asfaltové cesty a popri tom spoznáva ľudí a ich príbehy. V jeho textoch výrazne cítiť pozorné oko fotografa, v jeho fotografiách zase presný postreh výborného rozprávača.
Kniha Slon na Zemplíne je intímnym svedectvom o krajine i ľuďoch žijúcich svoje životy v dedinách a mestečkách ďaleko za horizontom všeobecnej pozornosti.
Vedľa muža, ktorý sa rozhodol žiť v súlade s prírodou neďaleko Sečoviec stojí príbeh oklamaných farmárov a agromafie z východného Slovenska, rozprávanie o Rómovi, ktorého umučili policajti sa dotýka rýdzo slovenskej tragédie arizácií židovského majetku.
Reportáže Andreja Bána z knihy Slon na Zemplíne sú pestrou freskou príbehov z krajiny, ktorú poznáme zo všetkých najmenej.
Problémom Slovákoch nie je to, že nerecyklujú, že ich trápi nezamestnanosť, problém, ktorý sužuje Slovákoch je ten, že sú málo Slovákmi.
Ale poďme sa najprv povenovať samotnej knihe. Keď táto útla kniha so 248 stranami vyšla, pomyslela som si, že to bude zase o tom istom - o tom, akí sme neschopní, akú zlú a skorumpovanú vládu máme a všetky tie dookola omieľané vety, ktoré počúvame každý večer z televíznych novín, ale nikto nevie, ako proti nim bojovať a tak len o nich hovorí (ale aj to sa cení, na Slovensku...), ale priznávam sa, že som mala voči prvej reportážnej knihe o Slovensku predsudky.
Kniha nie je o tom, aký politik, kde býva, za čie peniaze si postavil chatu v Jasnej - kniha je o nás - o Slovákoch.
Dokonca nie je ani o Bratislave a jej okoliu (*cháp Banská Bystrica*); Slon na Zemplíne rozpráva ozajstné príbehy zo Slovenska, ktoré nám ponúkajú presný obraz našej krajiny a nie len našej krajiny - táto kniha nám ponúka pohľad na nás.
Príbehy, ktoré Andrej Bán nazbieral za 30 rokov svojich potúlkach s fotoapáratom v ruke, sú príbehmi o tom, ako si nevážime svoju krajinu, ako sme spokojní s tým, čo máme a bojíme sa bojovať, pretože sa spoliehame na iného, ktorý nám možno pomôže a neuškodí nám.
Mnoho z nás Slovákov túži po veľkých dejinách, vravia, že sa hanbia za svoju vlasť, pretože im nemá, čo ponúknuť.
A popri tom ako vravia to, že ich tu každý len okradá, dupú a hádžu smetí na plecia hôr, ktoré im poskytujú kyslík a každoročnú lyžovačku v zime a spolu s nimi aj Angličanom, Poliakom a Rakúšanom.
Pred pár dňami sme si pripomínali 50-te výročie od okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy - ľudia sú zmätení, nikto nevie, čo sa deje - ani ľudia v mestách a dokonca ani vojaci v tankoch - jeden okupant mal v tanku dokonca trojročnú dcérku, píše sa v reportážnej knihe. Ľuďom v Čiernej nad Tisou tvrdil, že jeho manželka je práve v nemocnici a dieťa nemá kde dať.
Presuňme sa po pomyselnej časovej osi ešte o pár rokov dozadu, do doby, keď na čele štátu stál Jozef Tiso, presuňme sa do rokov 2.svetovej vojny.
Slovensko, ako píše Andrej Bán, bolo vtedy protekčné dieťa, jeho pestúnom však nebol nikto iný ako Hitler.
V tejto kapitole nájdeme okrem uštipačnej poznámky na stranu kotlebovcov, príbeh o tom, ako prišli občania Slovenska o svoje majetky len preto, že boli Židmi a ako si z ich nábytku neskôr sovieti robili ohníky.
Ak znova spravíme pár pomyselných krôčikov po časovej osi, dostanem sa do roku 1713, kedy sa konal súd s Jurajom Jánošikom. S najznámejšou legendou slovenských legiend, o ktorú sa bijú Poliaci aj Česi.
Ktorý Slovák by sa nebil do hrude pri zmienke o Jurovi Jánošikovi? Ale naozaj to bol človek, ktorý chudobným dával a bohatým bral? Nie je to len obyčajný príklad Slováka, ktorý je lenivý pracovať a tak sa snaží nájsť si čo najľahšiu cestu k veľkému zárobku?
V novinách počúvame o tom, ako jeden politik hádže špinu na druhého, lebo povedal to a to a spravil to a to. Keď bol v roku 2013 zvolený ako župan Banskobystrické kraja Marián Kotleba, začal sa v tomto kraji (že vraj) boj proti rodinkárstvu a zlým vplyvom, ktoré prenikajú na územie Slovenska z Európskej únia a USA. No skutočným problémom nebolo rodinkárstvo, ale samotný župan a jeho ĽSNS. Ďalšou pliagou, ktorá morí banskobystrický kraje, je pytliactvo.
Dôvodov, kvôli ktorým vyšla táto kniha je mnoho a jedným z nich je aj to, aby sme sa poučili z genocídy, ktorá sa diala aj u nás, ale rovnako dôležitým faktom je aj to, že nám niekto siahol na slobodu slova a vtedajší premiér to chcel zachrániť miliónmi eur na drevenom stolíku.
Nuž, po prečítaní knihy som mala pocit, že problémom u nás nie je zlá vláda, ale to, že si nevážime vlastnú krajinu. Nevážime si jazyk, o ktorý sa ľudia bili, pretože si sťažujeme na rozbité a chýbajúce cesty a z úst nám vychádzajú slová, ktorými be úcty hanobíme náš krásny jazyk; nadávame tým istým jazykom, ktorý obsahuje slová ako mamulienka alebo ľalia.
V roku 2015 obletelo Slovenskom veľké BUM okolo emigrantoch. Fico, Kotleba, Danko máchali rukami a dupali nohami, že my ich tu nechceme, lebo nás zabijú, ubližia nám a podobne -a zatiaľ čo jednou rukou odháňali, druhou prijímali - zo srbských a rumunských chlapov do fabrík, ktorí sa mnohokrát správali ako odtrhnutí z reťaze.
Slovensko je malá krajina s obrovskými možnosťami, ale to by sme museli najprv vykynožiť komplex, ktorý nás všetkých trápi - komplex menejcennosti.
Po prečítaní knihy si každý z nás musí uvedomiť, že nás naozaj neohrozujú emigranti z Afriky, ktorí tu ani nechcú prísť (ak sem aj prídu, tak len preto, že si zabudli aktualizovať GPS...) ale pasivita.
Fakt, že pre niektorých Slovákoch končí Slovensko
pri Senci, je smutný.
Kniha Slon na Zemplíne by sa mala zadarmo rozdávať každému, mala by sa ponúkať v kaviarni pri káve, ale čo je najdôležitejšie, mala by sa každému z nás vryť pod kožu priamo do srdca, aby príbeh, ktoré nám ponúka, nezapadli prachom - škoda by toho bola.
Za knihu ďakujem @absynt.sk
Neváhaj a určite siahni po tejto knihe. Link na ňu máš TU.
Reportér a fotograf Andrej Bán pozná Slovensko ako vlastnú dlaň. Tridsať rokov brázdi jeho prašné i asfaltové cesty a popri tom spoznáva ľudí a ich príbehy. V jeho textoch výrazne cítiť pozorné oko fotografa, v jeho fotografiách zase presný postreh výborného rozprávača.
Kniha Slon na Zemplíne je intímnym svedectvom o krajine i ľuďoch žijúcich svoje životy v dedinách a mestečkách ďaleko za horizontom všeobecnej pozornosti.
Vedľa muža, ktorý sa rozhodol žiť v súlade s prírodou neďaleko Sečoviec stojí príbeh oklamaných farmárov a agromafie z východného Slovenska, rozprávanie o Rómovi, ktorého umučili policajti sa dotýka rýdzo slovenskej tragédie arizácií židovského majetku.
Reportáže Andreja Bána z knihy Slon na Zemplíne sú pestrou freskou príbehov z krajiny, ktorú poznáme zo všetkých najmenej.
Problémom Slovákoch nie je to, že nerecyklujú, že ich trápi nezamestnanosť, problém, ktorý sužuje Slovákoch je ten, že sú málo Slovákmi.
Ale poďme sa najprv povenovať samotnej knihe. Keď táto útla kniha so 248 stranami vyšla, pomyslela som si, že to bude zase o tom istom - o tom, akí sme neschopní, akú zlú a skorumpovanú vládu máme a všetky tie dookola omieľané vety, ktoré počúvame každý večer z televíznych novín, ale nikto nevie, ako proti nim bojovať a tak len o nich hovorí (ale aj to sa cení, na Slovensku...), ale priznávam sa, že som mala voči prvej reportážnej knihe o Slovensku predsudky.
Kniha nie je o tom, aký politik, kde býva, za čie peniaze si postavil chatu v Jasnej - kniha je o nás - o Slovákoch.
Dokonca nie je ani o Bratislave a jej okoliu (*cháp Banská Bystrica*); Slon na Zemplíne rozpráva ozajstné príbehy zo Slovenska, ktoré nám ponúkajú presný obraz našej krajiny a nie len našej krajiny - táto kniha nám ponúka pohľad na nás.
Príbehy, ktoré Andrej Bán nazbieral za 30 rokov svojich potúlkach s fotoapáratom v ruke, sú príbehmi o tom, ako si nevážime svoju krajinu, ako sme spokojní s tým, čo máme a bojíme sa bojovať, pretože sa spoliehame na iného, ktorý nám možno pomôže a neuškodí nám.
Mnoho z nás Slovákov túži po veľkých dejinách, vravia, že sa hanbia za svoju vlasť, pretože im nemá, čo ponúknuť.
A popri tom ako vravia to, že ich tu každý len okradá, dupú a hádžu smetí na plecia hôr, ktoré im poskytujú kyslík a každoročnú lyžovačku v zime a spolu s nimi aj Angličanom, Poliakom a Rakúšanom.
Pred pár dňami sme si pripomínali 50-te výročie od okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy - ľudia sú zmätení, nikto nevie, čo sa deje - ani ľudia v mestách a dokonca ani vojaci v tankoch - jeden okupant mal v tanku dokonca trojročnú dcérku, píše sa v reportážnej knihe. Ľuďom v Čiernej nad Tisou tvrdil, že jeho manželka je práve v nemocnici a dieťa nemá kde dať.
Presuňme sa po pomyselnej časovej osi ešte o pár rokov dozadu, do doby, keď na čele štátu stál Jozef Tiso, presuňme sa do rokov 2.svetovej vojny.
Slovensko, ako píše Andrej Bán, bolo vtedy protekčné dieťa, jeho pestúnom však nebol nikto iný ako Hitler.
V tejto kapitole nájdeme okrem uštipačnej poznámky na stranu kotlebovcov, príbeh o tom, ako prišli občania Slovenska o svoje majetky len preto, že boli Židmi a ako si z ich nábytku neskôr sovieti robili ohníky.
Ak znova spravíme pár pomyselných krôčikov po časovej osi, dostanem sa do roku 1713, kedy sa konal súd s Jurajom Jánošikom. S najznámejšou legendou slovenských legiend, o ktorú sa bijú Poliaci aj Česi.
Ktorý Slovák by sa nebil do hrude pri zmienke o Jurovi Jánošikovi? Ale naozaj to bol človek, ktorý chudobným dával a bohatým bral? Nie je to len obyčajný príklad Slováka, ktorý je lenivý pracovať a tak sa snaží nájsť si čo najľahšiu cestu k veľkému zárobku?
V novinách počúvame o tom, ako jeden politik hádže špinu na druhého, lebo povedal to a to a spravil to a to. Keď bol v roku 2013 zvolený ako župan Banskobystrické kraja Marián Kotleba, začal sa v tomto kraji (že vraj) boj proti rodinkárstvu a zlým vplyvom, ktoré prenikajú na územie Slovenska z Európskej únia a USA. No skutočným problémom nebolo rodinkárstvo, ale samotný župan a jeho ĽSNS. Ďalšou pliagou, ktorá morí banskobystrický kraje, je pytliactvo.
Dôvodov, kvôli ktorým vyšla táto kniha je mnoho a jedným z nich je aj to, aby sme sa poučili z genocídy, ktorá sa diala aj u nás, ale rovnako dôležitým faktom je aj to, že nám niekto siahol na slobodu slova a vtedajší premiér to chcel zachrániť miliónmi eur na drevenom stolíku.
Nuž, po prečítaní knihy som mala pocit, že problémom u nás nie je zlá vláda, ale to, že si nevážime vlastnú krajinu. Nevážime si jazyk, o ktorý sa ľudia bili, pretože si sťažujeme na rozbité a chýbajúce cesty a z úst nám vychádzajú slová, ktorými be úcty hanobíme náš krásny jazyk; nadávame tým istým jazykom, ktorý obsahuje slová ako mamulienka alebo ľalia.
V roku 2015 obletelo Slovenskom veľké BUM okolo emigrantoch. Fico, Kotleba, Danko máchali rukami a dupali nohami, že my ich tu nechceme, lebo nás zabijú, ubližia nám a podobne -a zatiaľ čo jednou rukou odháňali, druhou prijímali - zo srbských a rumunských chlapov do fabrík, ktorí sa mnohokrát správali ako odtrhnutí z reťaze.
Slovensko je malá krajina s obrovskými možnosťami, ale to by sme museli najprv vykynožiť komplex, ktorý nás všetkých trápi - komplex menejcennosti.
Po prečítaní knihy si každý z nás musí uvedomiť, že nás naozaj neohrozujú emigranti z Afriky, ktorí tu ani nechcú prísť (ak sem aj prídu, tak len preto, že si zabudli aktualizovať GPS...) ale pasivita.
Fakt, že pre niektorých Slovákoch končí Slovensko
pri Senci, je smutný.
Kniha Slon na Zemplíne by sa mala zadarmo rozdávať každému, mala by sa ponúkať v kaviarni pri káve, ale čo je najdôležitejšie, mala by sa každému z nás vryť pod kožu priamo do srdca, aby príbeh, ktoré nám ponúka, nezapadli prachom - škoda by toho bola.
Za knihu ďakujem @absynt.sk
Neváhaj a určite siahni po tejto knihe. Link na ňu máš TU.
