Knihové dievča

29. augusta 2018

RECENZIA // Rašelinisko, S. Jansson

Soňa augusta 29, 2018

Rašelinisko V močarinách severného Švédska leží Mossmarken – mestečko na okraji rašeliniska, kde v dávnych časoch ľudia nechávali bohom obety. Biologička Nathalie, ktorá sem prichádza pracovať na výskumnej úlohe, ukrýva temné tajomstvo. Mossmarken bol kedysi jej domovom, miestom, kde sa udiali strašné veci. Po rokoch sa sem vrátila, aby sa vyrovnala s traumou z detstva a zistila pravdu. Čoskoro po príchode nájde v močarinách muža v bezvedomí s vreckami plnými zlata – presne ako pradávne ľudské obety. Počas policajného vyšetrovania sa začínajú objavovať ďalšie mŕtve telá. Naozaj si tajomné rašelinisko žiada ľudské obety, ako vyhlasujú poverčiví miestni ľudia, alebo je za tým len obyčajné ľudské zlo?

Nová detektívka z prostredia Škandinávie nám ponúka pohľad do tajomnej histórie, do modernej biológie a kvantovej fyziky.

Tajomný príbeh mladej biologičky, ktorá sa po rokoch opäť vracia do svojho rodného mesta, z ktorého ušla po tragickej udalosti.

Nebola by to správna detektívka, ak by hlavná hrdinka neskrývala nejaké tajomstvo a autorka knihy nám ho odmietla povedať až na konci samotnej knihy, nebola by to správna detektívka, ak by sa pátrania nezhostila vedľajšia postava a nie samotná polícia a čo by to bolo za detektívku, ak by v nej neboli zamotané vzťahy a láska na prvý pohľad?

Novinka, ktorá práve vychádza vo vydavateľstve albatrosmedia.sk, zaujme svojim netradičným dejom a prostredím, v ktorom sa celý príbeh odohrá. V knižnom trhu je mnoho detektívok, a preto je ťažké napísať niečo, čo tu ešte nebolo - vybrať si miesto, ktoré pozná málokto a zaujme čitateľa, pretože kto by rád čítal stále o tom istom ako sa niekto stratil niekde na ulici.

Avšak, aj táto na prvý pohľad zaujímavá detektívka mala svoje muchy, cez ktoré som sa nedokázala preniesť a zalamovala som rukami, ako toto ešte niekto môže napísať?!

Prvých sto strán sa zoznamujeme s postavami -nie však s tým ako vyzerajú, ale s ich myšlienkami. Autorka nám dáva priestor na to, aby sme spoznali, čo si postavy v jej knihe myslia o živote a o smrti, pretože celá kniha je pretkaná pavučinkou, ktorá sa skladá z otázok nad životom a smrťou.

Najvýraznejšou postavou v týchto úvahach je fotografka, ktorá je aj na pol uväzku zamestnaná na policií a dokumentuje miesta trestného činu. Maya prichádza aj na miesto činu na rašelinisko, a po ceste v policajnom aute spolu s policajným inšpektorom Leifom stihne ešte spraviť obchod - kúpi od neho okuliera na magnet.

Rašelinisko je kniha, ktorá ťa núti pokračovať v čítaní nie kvôli napätiu a rozuzleniu deja, ale kvôli svojej zvláštnosti.

Nie je to obyčajná detektívka, pri čítaní ktorej sa budeš báť, je to detektívka, ktorá dýcha poéziou.

Obsahuje úvahy nad život a smrťou, metafory a zvlášnosť skrytú vo vetách, ktorá ťa núti pokračovať v čítaní, pretože veríš, že vysvetlenie bude na ďalšej strane.

Bolo tam päť stolov, reštaurácia sa nachádzala v nedávno zrenovovanom hoteli, ktorý bol predtým práve bitúnok. Funkcionalistický štýl budovy sa premietal do všetkých detailov zariadenia, v menu bolo len jedno jedlo, a to vegetariánske, akoby na popretie histórie tejto budovy. (str.129)

Výnimočnosť postáv je hlavne v tom, že spoznávame ich myšlienky, nálady a pocity. Avšak o výnimočnosti ich krokov sa už hovoriť nedá.

Autorka sa nevyhla ani opakujúcemu sa klišé, ktoré ma občas dostala až tak, že som to musela predýchavať dobrých 20 minút.

Štýl, akým sú napísané vety v knihe, je jednoduchý, niekedy až moc a niekedy je až preplnený poéziou. Susanne Jansson opisuje každý krok, pohyb, ktorý postava urobí. Píše to napriamo.

Ticho preťal vtáčí škrekot. Zavrela oči a nabrala dych. Keď opäť zdvihla zrak, uvidela borovicu. (str.137)

V jednej chvíli postava premýšľa nad zmyslom bytia a pominuteľnosti ľudského tela a v druhom o sekundu nato si uvedomí, že musí ísť na rašelinisko -uprostred noci, aby sa navodila strašidelná atmosféra a čitateľ sa aspoň na chvíľu bál, čo sa stane.

Rašelinisko od švédskej autorke Susanne Jansson sa hodí aj vďaka svojmu malému formátu do kabelky na dlhé cesty alebo len tak na zimné večery. Nie je to náročné čítanie, jednohubka do ruky na letnú dovolenku alebo počas upršaných jesenných dní.

Za knihu ďakujem @albatrosmedia.sk

A ak aj teba zaujala, stačí jeden-dva kliky a môžeš sa aj ty ponoriť do zvlášnosti detektívky, ktorá dýcha poéziou.

Stačí, ak klikneš SEM.

recenzia Read more

25. augusta 2018

RECENZIA // Slon na Zemplíne (Príbehy Slovenska), A. Bán

Soňa augusta 25, 2018

Vyrazte na cestu po Slovensku spolu s reportérom Andrejom Bánom. Cesta z východu na západ, od Čiernej nad Tisou po Bratislavu, a rovnako aj kľukatá púť v čase, od Jánošíka, cez Tisa, až po ´Ndranghetu a „našich ľudí“,to je kniha reportáží Andreja Bána Slon na Zemplíne.
Reportér a fotograf Andrej Bán pozná Slovensko ako vlastnú dlaň. Tridsať rokov brázdi jeho prašné i asfaltové cesty a popri tom spoznáva ľudí a ich príbehy. V jeho textoch výrazne cítiť pozorné oko fotografa, v jeho fotografiách zase presný postreh výborného rozprávača.
Kniha Slon na Zemplíne je intímnym svedectvom o krajine i ľuďoch žijúcich svoje životy v dedinách a mestečkách ďaleko za horizontom všeobecnej pozornosti.
Vedľa muža, ktorý sa rozhodol žiť v súlade s prírodou neďaleko Sečoviec stojí príbeh oklamaných farmárov a agromafie z východného Slovenska, rozprávanie o Rómovi, ktorého umučili policajti sa dotýka rýdzo slovenskej tragédie arizácií židovského majetku.
Reportáže Andreja Bána z knihy Slon na Zemplíne sú pestrou freskou príbehov z krajiny, ktorú poznáme zo všetkých najmenej.

Problémom Slovákoch nie je to, že nerecyklujú, že ich trápi nezamestnanosť, problém, ktorý sužuje Slovákoch je ten, že sú málo Slovákmi.

Ale poďme sa najprv povenovať samotnej knihe. Keď táto útla kniha so 248 stranami vyšla, pomyslela som si, že to bude zase o tom istom - o tom, akí sme neschopní, akú zlú a skorumpovanú vládu máme a všetky tie dookola omieľané vety, ktoré počúvame každý večer z televíznych novín, ale nikto nevie, ako proti nim bojovať a tak len o nich hovorí (ale aj to sa cení, na Slovensku...), ale priznávam sa, že som mala voči prvej reportážnej knihe o Slovensku predsudky.

Kniha nie je o tom, aký politik, kde býva, za čie peniaze si postavil chatu v Jasnej - kniha je o nás - o Slovákoch.
Dokonca nie je ani o Bratislave a jej okoliu (*cháp Banská Bystrica*); Slon na Zemplíne rozpráva ozajstné príbehy zo Slovenska, ktoré nám ponúkajú presný obraz našej krajiny a nie len našej krajiny - táto kniha nám ponúka pohľad na nás.

Príbehy, ktoré Andrej Bán nazbieral za 30 rokov svojich potúlkach s fotoapáratom v ruke, sú príbehmi o tom, ako si nevážime svoju krajinu, ako sme spokojní s tým, čo máme a bojíme sa bojovať, pretože sa spoliehame na iného, ktorý nám možno pomôže a neuškodí nám.

Mnoho z nás Slovákov túži po veľkých dejinách, vravia, že sa hanbia za svoju vlasť, pretože im nemá, čo ponúknuť.
A popri tom ako vravia to, že ich tu každý len okradá, dupú a hádžu smetí na plecia hôr, ktoré im poskytujú kyslík a každoročnú lyžovačku v zime a spolu s nimi aj Angličanom, Poliakom a Rakúšanom.

Pred pár dňami sme si pripomínali 50-te výročie od okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy - ľudia sú zmätení, nikto nevie, čo sa deje - ani ľudia v mestách a dokonca ani vojaci v tankoch - jeden okupant mal v tanku dokonca trojročnú dcérku, píše sa v reportážnej knihe. Ľuďom v Čiernej nad Tisou tvrdil, že jeho manželka je práve v nemocnici a dieťa nemá kde dať.

Presuňme sa po pomyselnej časovej osi ešte o pár rokov dozadu, do doby, keď na čele štátu stál Jozef Tiso, presuňme sa do rokov 2.svetovej vojny.
Slovensko, ako píše Andrej Bán, bolo vtedy protekčné dieťa, jeho pestúnom však nebol nikto iný ako Hitler.
V tejto kapitole nájdeme okrem uštipačnej poznámky na stranu kotlebovcov, príbeh o tom, ako prišli občania Slovenska o svoje majetky len preto, že boli Židmi a ako si z ich nábytku neskôr sovieti robili ohníky.

Ak znova spravíme pár pomyselných krôčikov po časovej osi, dostanem sa do roku 1713, kedy sa konal súd s Jurajom Jánošikom. S najznámejšou legendou slovenských legiend, o ktorú sa bijú Poliaci aj Česi.
Ktorý Slovák by sa nebil do hrude pri zmienke o Jurovi Jánošikovi? Ale naozaj to bol človek, ktorý chudobným dával a bohatým bral? Nie je to len obyčajný príklad Slováka, ktorý je lenivý pracovať a tak sa snaží nájsť si čo najľahšiu cestu k veľkému zárobku?

V novinách počúvame o tom, ako jeden politik hádže špinu na druhého, lebo povedal to a to a spravil to a to. Keď bol v roku 2013 zvolený ako župan Banskobystrické kraja Marián Kotleba, začal sa v tomto kraji (že vraj) boj proti rodinkárstvu a zlým vplyvom, ktoré prenikajú na územie Slovenska z Európskej únia a USA. No skutočným problémom nebolo rodinkárstvo, ale samotný župan a jeho ĽSNS. Ďalšou pliagou, ktorá morí banskobystrický kraje, je pytliactvo.

Dôvodov, kvôli ktorým vyšla táto kniha je mnoho a jedným z nich je aj to, aby sme sa poučili z genocídy, ktorá sa diala aj u nás, ale rovnako dôležitým faktom je aj to, že nám niekto siahol na slobodu slova a vtedajší premiér to chcel zachrániť miliónmi eur na drevenom stolíku.
Nuž, po prečítaní knihy som mala pocit, že problémom u nás nie je zlá vláda, ale to, že si nevážime vlastnú krajinu. Nevážime si jazyk, o ktorý sa ľudia bili, pretože si sťažujeme na rozbité a chýbajúce cesty a z úst nám vychádzajú slová, ktorými be úcty hanobíme náš krásny jazyk; nadávame tým istým jazykom, ktorý obsahuje slová ako mamulienka alebo ľalia.

V roku 2015 obletelo Slovenskom veľké BUM okolo emigrantoch. Fico, Kotleba, Danko máchali rukami a dupali nohami, že my ich tu nechceme, lebo nás zabijú, ubližia nám a podobne -a zatiaľ čo jednou rukou odháňali, druhou prijímali - zo srbských a rumunských chlapov do fabrík, ktorí sa mnohokrát správali ako odtrhnutí z reťaze.

Slovensko je malá krajina s obrovskými možnosťami, ale to by sme museli najprv vykynožiť komplex, ktorý nás všetkých trápi - komplex menejcennosti.

Po prečítaní knihy si každý z nás musí uvedomiť, že nás naozaj neohrozujú emigranti z Afriky, ktorí tu ani nechcú prísť (ak sem aj prídu, tak len preto, že si zabudli aktualizovať GPS...) ale pasivita.
Fakt, že pre niektorých Slovákoch končí Slovensko
pri Senci, je smutný.

Kniha Slon na Zemplíne by sa mala zadarmo rozdávať každému, mala by sa ponúkať v kaviarni pri káve, ale čo je najdôležitejšie, mala by sa každému z nás vryť pod kožu priamo do srdca, aby príbeh, ktoré nám ponúka, nezapadli prachom - škoda by toho bola.

Za knihu ďakujem @absynt.sk
Neváhaj a určite siahni po tejto knihe. Link na ňu máš TU.

recenzia Read more

12. augusta 2018

RECENZIA // Všetci mocní Kremľa, M. Zygar

Soňa augusta 12, 2018

Aká veľká je moc, ktorá sa ukrýva v rukách Vladimira Putina? A ako ďaleko sú tie ruky schopné dosiahnuť? Je to človek, ktorého sa máme právom báť?Ruský novinár Michail Zygar napísal knihu Všetci mocní Kremľa, v ktorej sa rozhodol neustále sa opakujúce otázky okolo Kremľa a Putina analyzovať do hĺbky. Kniha sa rýchlo stala ruským bestsellerom. Zygar sa veľa pýta – a pýta sa hlavne mocných a najmocnejších. Z informácií z prvej ruky komponuje obraz premeny, ktorou počas „putinovskej“ éry prešla nielen ruská spoločnosť, ale aj samotný neobmedzený vládca Vladimir Vladimirovič Putin. Ako sa z niekdajšieho reformátora stal nepriateľ Západu a majster propagandy? A kam to celé smeruje?Otázok je v Rusku priveľa a ani kniha Michaila Zygara Všetci mocní Kremľa neponúka univerzálne odpovede. Istotne však môže pomôcť pri orientácii v spletitých labyrintoch politiky súčasného Ruska.

Vo vydavateľstve absynt vyšli mnohé knihy, ktoré každého, ktorý ich čítal chytili za srdce, prinútili sa zamyslieť a zanechali v ňom štipku hrôzy - nie z knihy, ale z toho, čo tá kniha obsahovala, aký príbeh v sebe skrývala - či to bol príbeh o Nórsku alebo o Černobyle a v poradí 22. publikácia tohto vydavateľstva v sebe nesie príbeh putinovského Ruska od roku jeho nástupu (2000) až po rok 2015.

Pocit hrôzy, ktorý zažil každý, kto si prečítal aspoň jednu absyntovku, premkol aj mňa pri čítaní knihy od ruského žurnalistu Michaila Zygara Všetci mocní Kremľa.

Musím povedať, že po tejto knihe som túžila veľmi dlho, pretože je v nej zachytený osud Ruska od nástupu Putina k moci.

A prečo práve Rusko?

Pretože je to krajina ako každá iná - len omnoho väčšia a zaujímalo ma ako môže jeden človek z Moskvy rozhodovať o tom, čo je a čo nie je dobré pre ľudí na opačnom konci krajiny. Zaujímalo ma ako funguje štát ako je Rusko, ktoré moji rodičia stále ospevujú, ako funguje štát, ktorý je ešte stále v tieni svojho predchodcu ZSSR.

Odpovede na tieto a mnohé iné otázky ponúka práve táto kniha, ktorá nám svojimi 460-timi stranami ukáže, že je jedno v akej krajine sme, akej sme národnosti, pretože sme stále len obyčajní ľudia, ktorí túžia po uznaní.

Táto kniha nám ponúka reálny obraz Ruska. Autor Michail Zygar absolvoval mnohé stretnutia a strávil hodiny pri rozhovoroch s ľudmi, ktorí sa pohybovali alebo sa stále pohybujú okolo ruského prezidenta, okrem toho strávil ďalšie hodiny a dni nad hľadaním dokumentov, a práve vďaka tomuto úsiliu nám teraz predkladá obraz moderného Ruska.

Kniha dáva čitateľovi priestor, aby si utvoril názor na ruského prezidenta sám. Autor mu neponúka svoje myšlienky, svoje názory, ponúka mu fakty a prepis rozhovor.

Kniha je rozdelená do štyroch časti plus záver, ktoré zachytávajú najdôležitejšie kroky Putina - počnúc verejne neznámym pracovníkom FSB, ktorý len veľmi nesmelo prebral na svoje plecia zodpovednosť vyplývajúcu z prezidentskej funkcie a rozhodol sa, že z neho bude záchranca Ruska a veľký reformátor, až po sebavedomého novodobého cára Hrozného, vychutnávajúceho si peniaze a neobmedzenú moc.

Tieto štyri časti sú rozdelené na kapitoly a každá kapitola sa venuje určitému človeku alebo udalosti. Nájde sa tam kapitola o členoch vlády, predstaviteľoch štátnej Dumy ale aj o zahraničných politikoch či bohatých ruských obyvateľoch, pretože každá z týchto postáv mala v určitých situáciach blízko k Putinovi, a tak mnohé rozhodnutia nepadli kvôli Putinovi ale práve kvôli ľuďom, ktorí boli v jeho okolí.

Ako napríklad môžem uviesť rok 2014 - olympiáda v Soči. Oligarcha, ktorý sa rád lyžoval v Krásnej Poľane a mal tam aj dom, chcel túto oblasť vylepšiť, a tak si vymyslel, že sa tu usporiada zimná olympiáda. Ale aby k tomu došlo, bolo potrebné vyhodiť konkurenciu z boja - podplácaním poroty.

Všetci mocní Kremľa nám nedáva obraz len politiky Ruska, táto kniha nám ponúka obraz toho ako funguje politika.

Ľudia, ktorí túto knihu čítali o nej píšu, že sa číta rýchlo aj napriek odborným výrazom, ale ja s týmto súhlasiť nemôžem. Kniha sa mi nečítala rýchlo a nie preto, že obsahovala odborné výrazy alebo nie preto, že nebola napísaná pútavo, ale kvôli informácie, ktoré Zygar pozbieral a zaznamenal. Informácie, ktoré sa týkali Krymu, Čečenska alebo iných krajín, ktoré sú a/alebo boli nejako späté s Ruskom.

Kniha je všeobecným sprievodcom ruskej politiky, po prečítaní ktorého sa budeš zamýšľať viac nad svetom ale hlavne viac nad tým, že je jedno akej sme rasy, vierovyznanie a že všetky tie reči o národnosti a o tom, že my sme viac lebo sme tí a tí, sú úplne prázdne, pretože je jedno, či si Američan, Slovák, Rus či Nemec alebo Uganďan, si človek a túžiš po uznaní.

V tomto a ešte vo veľa iných veciach mi táto 480 stranová kniha otvorila oči.

Aj napriek tomu, že je to náročnejšie čítanie, mal si ju prečítať každý - dedko, babka, študent alebo učiteľ.