28. júna 2020

Recenzia// 1947, Elisabeth Åsbrink

júna 28, 2020
Ešte nikdy nebola história tak blízko nás ako v tejto knihe! Píše sa rok 1947. Len pred dvoma rokmi sa skončila najväčšia katastrofa v ľudskej histórii – druhá svetová vojna. Svet je v troskách a medzi Východom a Západom sa začínajú rozdávať nové karty. Čo z toho bude?


***

Každý z nás vie o tom, aké zverstvá sa počas druhej svetovej vojny diali, ako milióny ľudí zomierali len kvôli tomu, že sa podľa niekoho nenarodili do správnej rodiny, ako milióny zločincov a vrahov ostali nažive a žili ďalej akoby sa nič nestalo. Ale koľkí z nás vedie, aké to bolo potom? Dostalo sa uznania tím, čo prišli o svoje rodiny? 

Elisabeth Åsbrink napísala fascinujúcu knihu s názvom 1947, ktorej hlavným hrdinom je jediný rok v živote ľudstva. Pred očami čitateľov buduje fascinujúcu mozaiku najrôznejších svetových udalostí, ktoré ovplyvňovali povojnový vývoj sveta a mnohé z nich ovplyvňujú ešte aj našu prítomnosť i budúcnosť. Jej pohľady na minulosť sú ako momenty z fotoalbumu, ktorých dosah bol a je ďalekosiahly. 

I keď má len táto kniha 312 strán, dokázala v sebe obsiahnuť celé udalosti po vojne nie len v Európe, ale aj v krajinách mimo nej- ako napríklad v Južnej Amerike, kde opisuje, ako prebiehali úteky vysokých nacistických pohlavárov pred spravodlivosťou. Nie je to jednotný príbeh hlavného hrdinu, sú to malé kúsky rozbitého zrkadla, ktoré sa snažia pozostalí dať opäť dohromady. Ako to celé dopadne a bude znova vyzerať tak, ako predtým? Túto a mnohé iné otázky som si kládla počas čítania, ktoré bolo pútavé a zaujímavé. Nie je to nudný cestopis ani historická kronika o tom, ako vyzeral svet po vojne ani smutný príbeh preživšieho, je to bludisko politických, sociálnych a morálnych dilem, ktoré nútia ľudí zamyslieť sa nad novým začiatok. 

Európa je roztrieštená rovnako ako Ázia, USA a Blízky východ, politici ale i bežní ľudia stoja pred rozhodnutím, čo ďalej. Prebieha Norimberský proces, kde vzniká pojem genocída, i Marshallov plán, OSN funguje už dva roky a zdá sa, že svet ešte stále môže byť lepší a krajší. Dnes, keď už poznáme aj nasledujúcich viac ako sedemdesiat rokov, nám môže historická lektúra Elisabeth Åsbrink pomôcť lepšie pochopiť aj našu prítomnosť.

Kniha je rozdelená chronologicky, podľa mesiacov a zachytáva udalosť po udalosti, ktoré sa udiali v danom mesiaci. Občas sa tam objaví aj nejaká retrospektíva, ale nejde do hĺbky, práve naopak, vďaka nej pochopíme sled udalostí omnoho lepšie a jasnejšie. 

Nie je to náročne napísaná kniha a svojim malým formátom sa vám zmestí naozaj kdekoľvek, nie sú to nudné dejiny preplnené politickými úvahami, je to surová skutočnosť, ktorá sa diala. Bolo to obdobie, kedy ešte neexistoval Izrael ani Pakistan, Británia sa vzdávala svojich kolónií.Židia utekali z Európy a Arabi sa bránili cieľovej Palestíne. Bolo to obdobie keď vznikala Orwelowa kniha 1986 a zároveň obodbie upevňovania komunistických režimov (a boja proti nim). 

V knihe figuruje veľké množstvo postáv, niektoré známe (Simone de Beauvoir), niektoré menej známe (Raphael Lemkin). Niektoré príbehy zaujímavé viac, iné menej. V knihe nie je núdza ani o aha, momenty, kedy si človek uvedomí mnohé a ktoré nás donútia pokračovať v čítaní. 

Na záver tu nechám malý odkaz z knihy:
Dvadsiateho piateho februára sa začne vyhladzovanie antikomunistických prvkov, keď zatknú vodcu Strany nezávislých maloroľníkov Bélu Kovácsa. Obvinia ho z konšpirácie proti sovietskej okupačnej moci a odsúdia ba doživotie na Sibíri. Je prvý, ale nie posledný.
 Strana:45,  ISBN: 978-80-8203-006-1





Za knihu ďakujem @absynt.sk
Viac o knihe TU.









Read more
Menovky: ,

17. júna 2020

RECENZIA // Tri ženy, Lisa Taddeo

júna 17, 2020
Túžba. Vzrušuje nás i mučí. Ovláda naše myšlienky, ničí naše životy. Žijeme len pre ňu. A predsa o nej nehovoríme. Je skrytou silou nášho života, no aj tak zostáva do veľkej miery neprebádaná.



***
Za posledných osem rokov prešla americká novinárka Lisa Taddeo šesť ráz naprieč celou krajinou, aby nazrela do duší obyčajných žien z rôznych regiónov a prostredí. Výsledkom jej úsilia je kniha Tri ženy, najvernejší portrét ženskej túžby, aký kto kedy zachytil, a zároveň jedna z najdiskutovanejších kníh posledného roka.

 Knihy, ktoré odkrývajú tabuizované témy nie sú v našej spoločnosti až tak veľmi populárne a často ich neúmyselne označíme ako knihy pre opustené ženy alebo niekoho, kto má podľa nás ,,komplexy´´,ale v skutočnosti sú to knihy, ktoré nastavujú zrkadlo našej spoločnosti. Román Tri ženy nie je len hatlanina, v ktorej si ženy vylievajú svoje srdcia z nešťastnej lásky.Je to malá ukážka toho, aké stereotypy priškvaria ženu do roly, v ktorej sa nikdy nechcela ocitnúť, ale spoločnosť jej to určila.
 Spoločnosť očakáva od ženy, že bude upravená, ale nie veľmi, lebo potom ju môžu muži pokojne obťažovať a bude to jej vina, ale na druhej strane nemá byť ani výzorovo zanedbaná inak si k nej môže spoločnosť dovoliť neslušné chovanie a môže ňou pokojne aj pohŕdať- veď si môže zato sama. A to sme len pri výzore... 

 ***

 Na predmestí Indiany žije Lina, žena v domácnosti a matka dvoch detí. Z jej manželstva sa po desiatich rokoch vytratila vášeň. Dni trávi upratovaním a varením pre muža, ktorý ju odmieta pobozkať na ústa, lebo ho „ten pocit uráža“. Na Linino zdesenie mu dá za pravdu aj manželská poradkyňa. Lina túži po láske a dennodenne zápasí s atakmi paniky. Cez sociálne siete sa skontaktuje s bývalým priateľom a nadviaže vzťah, ktorý ju celkom pohltí. V príbehu Liny sa určite nájde nejedná žena a o to viac vás jej príbeh nadchne a budete sa chcieť ponoriť ešte hlbšie. Každou kapitolou odkrýva autorka časť z jej života až na konci zistíte, že nie je všetko tak, ako sa na prvý pohľad môže zdať. 
V Severnej Dakote stretneme sedemnásťročnú stredoškoláčku Maggie, ktorá sa dôverne priatelí s pekným, no ženatým učiteľom angličtiny. Jeho nočné esemesky a telefonáty postupne vedú k utajenému vzťahu, ktorý sa pretaví aj do fyzickej roviny. Osemnáste narodeniny plánuje Maggie osláviť tak, že vynechá vyučovanie a budú sa celý deň milovať. Namiesto toho sa s ňou učiteľ v deň svojich tridsiatych narodenín rozíde. Roky plynú, Maggie nemá titul ani kariéru, ba ani sny, pre ktoré by túžila žiť. Keď zistí, že muž, ktorého milovala, získal titul učiteľa roka Severnej Dakoty, rozhodne sa vyjsť s pravdou von – no stretne sa s nedôverou bývalých spolužiakov i súdnej poroty. Súdny proces obráti svet v pokojnej komunite hore nohami.
Tento príbeh je ukážkou toho, že ona si zato môže sama. Príbeh je popretkávaný minulosťou a súčasnosťou, ktorá sa odohráva na súde, kde nerozhoduje spravodlivosť, ale zdanie. Lebo tí istí ľudia, ktorí odsúdia Meggie, že si zato môže sama,lebo má problémových rodičov, v tej istej sekunde odsúdia aj manželku, ak by prišla na súd neupravená, lebo ak by sa o seba starala, manžel by ju nepodviedol a tak si zato sama môže. 


V exkluzívnej enkláve na severovýchode krajiny napokon spoznáme Sloane – krásnu a úspešnú majiteľku reštaurácie. Jej manžel sa rád prizerá sexu svojej ženy s inými partnermi. Sloane si roky kladie otázku, kde sa končí manželova túžba a kde sa začína jej. Raz si manželia prizvú do postele nového milenca a jeho tajomstvo donúti Sloane, aby sa popasovala s nerovnomerným rozložením síl, ktoré bolo hnacou silou ich životného štýlu. Všetko by bolo fajn, až kým sa to neprevalí. Padne vina na muža? Nie, je to práve Sloane, kto musí čeliť pohľadom a výčitkam o tom, že nie je dosť dobrá žena, ak toto dovolí. Kto ale rozhoduje, či je alebo nie je niekto dosť dobrý? 

***

Autorka doslova prepisuje myšlienky žien v neupravenej, raw verzii a i napriek tomu, že nesiaha hlboko do ich myšlienok, je to dostačujúc nato, aby sme si uvedomili ako veľmi odlišne prizeráme v tej istej chvíli na ženský a mužský svet. S každou kapitolou autorka rozvádza ďalšie aspekty ich života, situácie, vysvetľuje ich rozhodnutia a ako sa dostali tam, kde sú. A potom si uvedomíte, že všetky tie príbehy sú vám známe, že sú to obyčajné ženy, ktoré určite poznáte, ale o ich skúsenostiach nepočujete, pretože o ženskej túžbe, prežívaní, obťažovaní alebo aj psychickom zdraví nerozpráva.  Ako dokážeme behom sekundy odsúdiť ženu a ako hodiny vieme obhajovať muža. 
Tri ženy nastavuje zrkadlo spoločnosti- nie len tej americkej, ale i tej našej, slovenskej. Lebo sme to práve my, ktorí bagatelizujeme tento problém, vravíme si, že je to žartovné, keď muž capne neznámu ženu po zadku, smejeme sa na tom a ako náhle sa žena ohradí, je frustrovaná a netykavka. To, že to máme stovky znásilnení ročne, to, že ženy sú už od útleho veku vystavované sexuálny návrhom, ktoré dávajú za vinu sebe a nie tým, ktorí im to robia, je veľký problém. Lebo nie je vtipné, keď muž capne ženu po zadku ani to, keď na ňu na ulici zapíska. 
Ak sa vám kniha dostane do rúk, odporúčam, aby ste si ju prečítali - nie je ani hrubá, má 268 strán, ale i tak málo bude stačiť, aby sme sa zamysleli nad tým, ako sa správame voči ženám a nie len to, dozvieme sa aj to, že svet nie je len čierno-biely.




Za knihu ďakujem @preskoly.sk
Viac o knihe TU. 






















Read more
Menovky: ,

10. apríla 2020

RECENZIA// Slovutný pán prezident, Madeline Vadkerty

apríla 10, 2020
Zúfalí ľudia píšu prezidentovi Tisovi. Žiadajú ho o pomoc. O záchranu života. A čo na to on? Američanka Madeline Vadkerty vypátrala v slovenských archívoch stovky osobných listov adresovaných prezidentovi, ktoré nám ponúkajú neznámy obraz holokaustu na Slovensku. 

 
 ***  

Nie len naša história, ale história Európy je ukážkou toho, ako nenávisť jedného človeka môže zmeniť životy miliónom nevinných ľudí.  
Prenasledovanie, vraždenie, obmedzenie pohybu, označenie, špeciálne miesta a hodiny, kedy môže človek kam ísť a za akých podmienok... toto všetko a mnoho iného museli ľudia akceptovať, len preto, že mali predkov Židov. Vrah či násilník, ktorý sa narodil do ,,správnej" rodiny, bol viac človekom ako niekto, kto roky študoval a poctivo pracoval, aby uživil svoju rodinu.  
  
Holokaust každý z nás pozná učebníc dejepisu, historických filmoch a strašidelných, neľudských príbehov tých, ktorí to prežili a nabrali odvahu o tom prehovoriť. Spája sa nám s ohraničenými tábormi, neľudskosťou a v neposlednom rade s dobytčími vagónmi a s plynovými komorami, ale skrýva sa tam toho ešte viac.  
Všetky príbehy začali ešte dávno predtým, keď sa začalo s prvými deportáciami, keď si ľudia mysleli, že tu sa nič také nemôže stať a že predsa, sú slušní a poctiví občania... Príbehy, ktoré nám odkrýva kniha Slovutný pán prezident, sú plné nádeje, viery a prosby no na druhej strane aj plne strachu a túžby.  


Slovutný pán prezident nie je ďalšia kniha o holokauste a Slovensku, nie je to vedecká práca ako taká a nie je to ani kniha, ktorá by mala ostať bez povšimnutia. Je to vydavateľský počin roka. Beletrizovaná forma listov nám ponúka sa hlbšie ponoriť do sveta, v akom by nikto z nás nechcel žiť a zároveň do života hlavného hrdinu listu. A na konci tieto príbehy zanechávajú prázdno a ťažobu zároveň, ktoré však nútia zamyslieť sa nad obsahom, nad tým, čo sa u nás dialo, kam sme to nechali dôjsť a či by sme nato nemali myslieť zakaždým, keď sledujeme, čo sa deje okolo nás.  
Lebo všetko začína tak, že jeden ukáže prstom a ostatní sa k nemu pridajú a končí to ponižovaním, prenasledovaním a vraždením.  
  

Listy Jozefovi Tisovi nie je obyčajná kniha, je to kniha, ktorá aj napriek svojej útlosti, vám nedá spať. Krátke listy vypovedajúce viac ako tisíc slov, príbehy, ktoré chytia za srdcia a pri čítaní ktorých nebudete mať slov a niekedy ani dych. Po prečítaní budete ešte chvíľu bez slov.  



Bol som vždy dobrým Slovákom a v roku 1918/1919 som ako slovenský dobrovoľník so zbraňou v ruke išiel hájiť moju slovenskú vlasť.(...) 


Píše vo svojom liste Marcel D. prezidentovi Tisovi dúfajúc, že ho vyslobodí spod hanby, ktorú zažíval a že mu jeho vínimka pomôže, aby mohol znova pracovať a žiť ako poctivý Slovák. 
Marcelovo bezvládne telo bolo počas vojny nájdene vo Váhu. 

To je len jeden z 13-nástich príbehov ľudí, ktorí zachránení neboli.


Kniha neponúka len príbehy ľudí, ale zachytáva aj to, ako autorka tieto príbehy zozbierala- čo ju k tomu viedlo a ako robila výskum a kde hľadala pramene pre napísanie knihy. 
Okrem toho je kniha nádherne graficky spracovaná- oceňujem farebne odlíšenie príbehu od ukážky listu a zároveň aj výber fotografií, ktoré nenájdeme ani v učebniciach dejepisu. 

Andrej Bán v doslove knihy napísal, že je obrovskou zásluhou Madeline Vadkerty, že sa sedemdesiatpäť rokov po vojne dozvedáme príbehy, ktoré by, nebyť jej bádania, ostali skryté v archívoch. 
Lebo nie, nie je to história, pretože takýto ľudia sú stále medzi nami.

Na záver by som si dovolila zacitovať slová samotnej autorky:,,Tie listy sú hlboko ľudské, hoci často hovoria o strašnom utrpení. Odpoveď na to, akí boli ľudia, ktorí ich písali, je jednoznačná - takí, ako ste vy, takí, ako som ja."







Za knihu ďakujem vydavateľstvu  @absynt.sk
Viac o knihe TU.


Read more
Menovky: ,

24. januára 2020

RECENZIA // Hladní a sýti, Timur Vermes

januára 24, 2020
Nemecko pre žiadateľov o azyl zaviedlo kvóty, celá Európa je až hlboko do severnej Afriky obohnaná nepriepustnou hranicou. Na opačnej strane Sahary vznikajú obrovské tábory, v ktorých milióny utečencov čakajú, čakajú a čakajú. Tak dlho, že za ten čas by sa do Európy dalo dôjsť aj peši, len keby to neznamenalo istú smrť. Keď najväčší z týchto táborov navštívi nemecká celebrita, moderátorka Nadeche Hackenbuschová, rozpozná mladý Lionel jedinečnú príležitosť.

*** 
Migrácia je bežný jav v každej spoločnosti, bez ohľadu na jej sociálne, kultúrne, politické alebo ekonomické faktory a činitele, čo však nie je v migrácii rovnaké je to, že v každej krajine je rôzny počet tých, ktorí migrujú.
Všetci si pamätáme na tie dni, keď v Amerike kampaňoval Trump a s neutíchajúcou túžbou kričal na všetky strany, že on postaví múr na hranici s Mexikom. Všetci si pamätám na tie tony správ o nelegálnych migrantoch, ktorí sa mali utáboriť aj pri našich slovenských hraniciach a všetci máme ešte aj dnes v žilách a v krvi strach z toho, že sa tu usídlia a zaberú nám presne tie pracovné pozície, ktoré žiaden Slovák nechce. 
Toto všetko sa dialo pred piatimi, štyrmi rokmi dozadu a dnes nám Timur Vermes ponúka obraz toho, ako to vyzeralo a akoby to vyzeralo, keby sa to znova zopakuje. 
Vtipne a premyslene kritizuje migračnú politiku a popri tom nám zobrazuje život prefíkaného migranta, ktorý túži viesť dôstojný život. Presne taký, aký máme aj my. 

Timur Vermes vstúpil do povedomia čitateľov svojou vtipnou satirou na Hitlera a jeho návrat do moderného sveta, ktorý je už viac ako sedemdesiat rokov po vojne. Nedávno tento humorný skvost vyšiel aj vo filmovej podobe. Odporúčam. 
Ale naspäť k jeho novinke, ktoré vyšla vo vydavateľstve @zelenykocur.sk 

Kniha z edície Pevný bod, ktorá má za úlohu priniesť to najlepšie z dnešnej literatúry čitateľovi, vyvoláva pocity sebareflexie a zamýšľania sa, či sme aj po tých pár rokov pripravení nato, aby sme niesli dôsledky za svoje nepremyslené činy. Touto knihou nastavuje autor zrkadlo dnešnej spoločnosti, ktorá sa, bohužiaľ, ani o kúsok nepolepšila. 

Kniha je síce hrubá, ale škriatkovia v tlači to vymysleli tak, že tých 500 strán poskladali do maličkej knižky, ktorá sa vám formátovo zmestí do tašky aj do kabelky a tak si ju aj napriek hrúbke môžete vziať so sebou kdekoľvek. Obálka je obdobná ako tej na knihe A je tu zas. Jednoduchá a výstižná, ktorá vám padne do oka hneď na prvý pohľad. 

Obsahovo je kniha zvládnutá perfektne, pretože tak náročnú tému, zvládol autor podať s humorom a so štipkou irónie a, samozrejme, satiry. Vety sú ľahké, jednoduché a vtipné zároveň. Okrem toho je samotný príbeh doplnený článkami, ktoré písala novinárka-spoločníka najväčšej nemeckej hviezdnej novinárky. Aj jej samotné komentáre, cez ktoré nám autor podáva bližší obraz hlavnej hrdinky, sú nenápadne uštipačne. 
Nadeche Hackenbuschová je typickým príkladom hlúpeho Európa, ktorý ide zachrániť svet. Nie je síce najbystrejšia, ale občas ma vedela naozaj milo prekvapiť. Veď predsa podujať sa viesť viac ako pol milióna utečencov bez základného vzdelania púšťou a postaviť sa proti vláde vlastnej krajiny, chce viac ako štipku odvahy. A tej jej príroda udelila naozaj hojne. 
Človek, ktorý je však bystrý a drží celú knihu pokope a s ňou aj všetkých utečencov je utečenev Lionell, ako ho nazvali tí z televízie. 
Jeho život je prostý, túži po prácu, po živote, ako sa patrí. Myslím si, že práve on vám bude najmilší. 



Kráska a utečenci lámu rekordy v sledovanosti. A kým sa televízna stanica teší zo živého spravodajstva so závratnou sledovanosťou a z miliónov z reklamy, nemeckí politici len bezmocne odvracajú pohľady, bagatelizujú a vyčkávajú. No čím je sprievod bližšie, tým silnejší je tlak na ministra vnútra Josepha Leubla. A tým nástojčivejšie sa Nemecku natískajú dve otázky. Čo robiť? A v akej krajine chceme vlastne žiť?

***

Autor nás necháva do poslednej chvíle v napätí a môžeme sa iba domnievať ako to skončí. Situácia je vypätá, ľudia sa búria, vláda robí zúfale rozhodnutia... Spomínate si na Trumpa? 

A ako povedal Michal Hvorecký satira o utečencoch zábava aj desí. Čo by sa stalo, keby do Európy znova masovo prichádzali ľudia na úteku? Zvládne Nemecko ďalšiu krízu? A zmení sa postoj okolitých štátov? 

Hladní a sýti nastavuje zrkadlo dnešnej spoločnosti. Zručne napísaná a dôležitá kniha, ktorá kladie otázky a núti vás hľadať na ne odpoveď - alebo sa aspoň na malý moment zamyslieť. 






Za knihu ďakujem @zelenykocur.sk 
Viac o knihe TU




Read more
Menovky: ,

2. januára 2020

RECENZIA // Povedal mi veštec, Tiziano Terzani

januára 02, 2020
V tejto knihe nájdete Barmu, Thajsko, Laos, Kambodžu, Vietnam, Čínu či Mongolsko videné z tých najnezvyčajnejších uhlov, z nákladných lodí, z autobusov, ktoré ledva držia pokope a do ktorých sa zmestilo viac ľudí ako do tých v Európe, aj keď boli o polovicu menšie - jednoducho spoznáme Áziu z každého pohľadu, len nie z toho z lietadla, pretože autorovi, slávnemu talianskému novinárovi a reportérovi, povedal veštec, že v roku 1993 nesmie nastúpiť do lietadla. 

*** 

V každej z týchto krajín hľadal veštcov, jasnovidcov či šamanov, vďaka čomu sa s čoraz väčším porozumením ponáral do dávnych zvykov, ohrozených agresívnou západnou civilizáciou. Konzumná spoločnosť, túžba po nepotrebných, ale zaujímavých veciach a predmetoch za posledné roky tak opantala Európu, že svet pomaly prestal stíhať. Už nebolo kde vyrábať veci v Európe, už nebolo nikoho, kto by pracoval za tak málo, tak veľa a tak sa celý kolobeh výroby, ktorá sa, samozrejme, zastaviť nemohla, musel presunúť do iných krajín. Niekde, kde by naše oči nevideli spúšť, ktorú po sebe nechávame - my, tí skvelí Európania...

Tiziano Terzani bol človek, ktorý Áziu miloval, presťahoval sa ta, spolu s manželkou vychovávali aj svoje dve deti - bol to pre nich domov. 
Aké pocity, dojmy a zážitky si autor odniesol z tohto kontinentu zaznamenal v knihe, ktorá má nie len krásny obal, ale obsah, a ktorá vyšla na Slovensku vo vydavateľstve absynt s názvom Povedal mi veštec.

Okrem autobiografie je to aj skvelým cestopisom a sprievodcom po rôznych kútoch Ázie - a už teraz vám môžem prezradiť, že ak siahnete po tejto knihe, neobanujete. 
V knihe sa nájde každý: cestovateľ, filozof, náhodny čitateľ, ktorého zaujala obálka ale aj skúsený a vycibrený čitateľ, učiteľ, žiak alebo známa či suseda - jednoducho, je to krásny cestopis s filozofickým odkaz, aby sme sa zamysleli, kam smerujeme a ako sme poškodili iným zároveň je to aj Terzaniova biografia z čias, keď pôsobil v Ázia a v neposlednom rade je to kniha, ktorá nás počas čítania tak zaujme, že aj my sa začneme zamýšľať nad osudom. 

Kapitolu po kapitole prejdeme spolu s autorom každú krajinu, ktorá má svoje zvyky, tradície a svoju históriu. Stretneme sa s ľudia, veštcami a s kazateľmi, s obyčajnými ľuďmi a rovnako tak aj s mocnými a s politikmi.

Predstavte si, že budete cestovať všelijako, len nie lietadlom. Celkom predstaviteľné pre niektorých z nás, ale predstavte si, že musíte cestovať po Ázia v minulom storočí ako novinár, ktorý by mal byť hneď pri všetkom dôležitom, čo sa v krajine udeje a aby toho nebolo málo, tá krajina sa práve mení z klasickej, jedinečnej na modernú obrovskú halu na výrobu všetkého a musí sa popritom spamätať z nedávnych vojnových konfliktov.
Neustále otázky od taxikárov, ktorí môžu byť tajnými agentmi, podozrievavé pohľady ľudí a dotieravé otázky, nepríjemnosti a komplikácie počas cesty, strach o život počas jazdy autom... Toto a ešte mnoho iného zažívame spolu s autorom počas jeho ciest. 

Každá kapitola sa venuje jednej krajine, ktorú nám Terzani predstaví od minulosti po súčastnosť s každým neduhom a problémom, ale zároveň nám aj ukáže krásu tej-ktorej krajiny, v ktorej sa budeme práve nachádzať.

Tiziano Terzani dáva v knihe priestor aj jeho spoločníkom, cez ktorých rovnako spoznávame krajinu, pretože práve oni vedia najlepšie, čím všetkým si prešli. Zároveň spoznávame aj ich - ľudí. A práve toto spoznávanie patrí k mnohým lákadlom, ktoré vás prinúti pokračovať ďalej v čítaní.  

Aj napriek mnohým úvahám, nad ktorými sa naozaj zamyslíme, to nie je náročná kniha na čítanie. Nemusíte sa báť, že sa v nej stratíte alebo vás začne nudiť. 
Okrem vyššie spomenutých sa v knihe rovnako môžu nájsť aj ľudia, ktorí majú radi históriu alebo fanúšici Ázie a jej kultúry. 
A ak si nie ste istí tak, či vás zaujme, ako som na začiatku bola ja,  nemusíte sa ničoho báť a smelo po nej siahnite, veď aj sám veľký poľský reportér o tejto knihe povedal, že je to výnimočná kniha napísaná v duchu najlepších tradícií reportážnej literatúry.



Za knihu ďakujem vydavateľstvu @absynt.sk 







Read more
Menovky: ,