Ahoj, milá čitateľka, milý čitateľ, 

sme bohatí. Všetci, ktorí vlastníme knihy, sme bohatí. Wau. Vlastne aj tá mama samoživiteľka zo štvrtého poschodia, ktorej náhle zomrel manžel a otec ich detí počas pandémie, a žije z ruky do úst, je bohatá. Lebo si kedysi kúpila knihy. 

Sme bohatí - všetci, študenti, rodičia, starí rodičia. Pracovník vo fabrike, aj učiteľka či učiteľ, aj ten autor knihy je bohatý - on z nich najviac, pretože si môže dovoliť napísať a vydať knihu.

Síce vám môže váš bankový účet tvrdiť, že to tak nie je, pretože tam máte posledných sto eur, ale čo ten vie. To vie predsa analýza ministerstva, že patríte k bohatým, pretože ste si kúpili knihu. 

Žijeme v dobe, v ktorej sa ničíme navzájom - je nám tak dobre, že nepremýšľame. Či skôr je to preto, že máme za sebou nepeknú históriu a každý z nás si z nej odnáša svoje traumy? Otec bol na vojne - vrátil sa, chodíme okolo neho po špičkách, pretože nevieme, kedy dostane flashback a ako to dopadne. Sme závislí jeden na druhom, aby sme spoločne prežili. Dospejeme. Založíme si vlastné rodiny, v ktorých uplatníme rovnaký vzorec. Z našich deti vyrastú opäť závislí ľudia - závislí od lásky, pretože tú si treba zaslúžiť, závislí od pochvaly, pretože tú dostanú len ak podajú vhodný a kvalitný výkon, závislí od druhých, pretože sami sa nevedia oceniť a potrebujú zvalidovať svoju hodnotu od iných. A takto to pokračuje a pokračuje a pokračuje. 

Práve dokončujeme vysokú školu - píšem diplomovú prácu a popritom učím slovenčinu a literatúru na základnej škole. A popritom brigádujem v kníhkupectve, píšem veľa prác, veľa čítam, veľa gúglim a veľa analyzujem, hľadám spôsoby a metódy a premýšľam. 

Píšem prácu o ženských autorkách, o ženskej emancipácii na území Slovenska. Je to téma, ktorá má korene v 19. storočí. Obhajujú právo na vzdelanie, právo na literatúru a prístup k nej pre všetkých - pre ženy, ktoré vychovávajú - prekvapivo - synov, z ktorých môžu vyrásť dôležití národní dejatelia. 

A keď sledujem a počúvam, čo vravia títo zvolení predstavitelia, mám pocit, že sme opäť v 19. storočí a Vansová sa doťahuje s Vajanským a vysvetľuje mu, prečo je dôležité, aby boli aj ženy vzdelané - aby vedeli čítať. Vansová to obhajuje pred Vajanským, ktorý je zaryto proti tomu, pretože, ako to povedal nedávno Orbán v Maďarsku, vzdelané ženy sú ženy dekadentné a menej rodia deti. Aké milé, že sa Maďar nechal inšpirovať Slovákom, no nie? 

A ja sa pýtam: prečo to neberieme ako právo, ktoré nám vybojovali naše prastaré mamy, naše staré mamy a naše mamy? Prečo musíme stále vysvetľovať, načo nám je čítanie kníh a prečo sú knihy dôležité? Nerobili túto prácu naše matky-rodoľubky v 19. storočí? Nemali by sme pyšne poukazovať na tento boj a snažiť sa ho pozdvihnúť aj tým, že sprístupníme knihy pre všetkých? 

Dvíhať daň na knihy, a potom sa obhajovať ako malé dieťa na pieskovisku, že nie je fér, že na mňa všetci ukazujú prstom, je len dôkaz toho, že tento pán nemá vysporiadaný svoj vzťah s vlastným egom. Všetci toto rozhodnutie kritizujú - nie preto, že sú to kaviarenský povaľači, ako sa ich snažia prezentovať, ale preto, že vedia, že je to to najhoršie, čo môžu pre ľudí urobiť. Obhajoba učebnicami je tak smiešna a hlúpa, že sa to nedá ani opísať. 

Povedzte mi, páni, v ktorej učebnici nájde dieťa ucelený príbeh s hlavným hrdinom, s ktorým sa môže stotožniť? V ktorej učebnici je ucelený príbeh o hendikepe dieťaťa? V ktorej učebnici je ucelený životný príbeh inšpiratívnej osobnosti. 

Ja vám poviem - v žiadnej. V učebnici dokonca ani nie sú najnovšie poznatky, ktoré prináša slovenská veda a výskum. V našich učebniciach sú fakty a veci, ktoré sú už dávno prekonané. Učíme deti hlúposti, staré informácie a nepodstatné kamene. 

Neučíme deti to, ako naši spisovatelia boli častokrát aj politicky aktívni a pre svoju činnosť využívali literatúru. Neučíme deti, že čítanie kníh z nás robí lepšími ľuďmi - lebo tí, ktorí ta sedia v živote knihu neprečítali. Možno tak Smelý Zajko v Afrike v ôsmom ročníku na základnej škole. 

Nebudem písať výhody čítania. To vieme. 

Napíšem, ale iné veci na objasnenie: terajšia vláda nezachraňuje štátnu kasu po bývalej vláde, pretože: 

a) jedna vláda nedokáže takýmto spôsobom rozkradnúť štátne financie, b) predchádzajúca vláda, na čele ktorej bol významy ekonóm, pripravila balík opatrení, aby bol čo najmenej nákladny pre bežného občana, c)ale táto vláda ho s posmechom hodila do koša, lebo majú  ego a hotovo, d) terajšia vláda pláta svoje vlastné chyby, pretože boli pri moci 12 rokov - slovom dvanásť. Rozdávali - sebe, svojmu okoliu a dôchodcom. Preto teraz plátajú vlastné diery. Nebuďme hlúpi a neskočme im na tento hlúpi marketing. 

Terajšia vláda nie je schopná ničoho. Nesiahne na svojich, siahne na vás - na mňa - začínajúcu učiteľku, na študentku, ktorá nemá žiadnu záruku kvalitného života na Slovensku. Siahne na budúcnosť vašich detí a vašich vnúčat. 

Knihy sú pre nás Slovákov veľmi dôležité a významné - pretože to boli práve knihy, cez ktoré sme získavali vzdelanie, cez knihy sme bojovali proti útlaku. Preto si vážme tých, ktorí nám prinášajú kvalitnú literatúru. Lebo to nerobia pre zisk. 

A najlepšie na tom celom
je, že tie peniaze, ktoré sa vyzbierajú my nikdy neuvidíme, lebo sú to peniaze, ktoré sa rozdali a ktorými zaplatíme iba dlhy. Nezlepší sa naše postavenie, nebudeme mať krajšie a pohodlnejšie nemocnice, nebudeme mať kvalitnejšie školy, ani lepšie cesty - to všetko budeme mať vďaka EÚ. 

Ach, plačem. Ale ako napísala Eva Borušovičová Nádej je pri nás a šuchoce krídlami. 

Knihy nie sú záležitosťou bohatých. Knihy sú pre náš všetkých. Čítajme, nevzdávajme sa. Oni odídu, ale správne hodnoty ostanú. Lebo, ako povedal jeden kňaz z Vlkolínca, ak zanechá stopu stokrát opakovaná lož, musí ju zanechať aj stokrát opakovaná pravda. 

A vám, pán minister, odkazujem, že buď vymeňte seba alebo svoj tím, lebo toto rozhodnutie je fatálnym zlyhaním Vás a/alebo vášho tímu. 

A dajte si dokopy ego, lebo nikto z občanov nie je zvedaví na vaše emočné výlevy. 

Ďakujem. 

 Mapa Spojených štátov pripomína pestrú patchworkovú deku pozošívanú z kúsočkov najrôznejších farieb. Čo však potrebujete, keď ju chcete precestovať z východu na západ a späť? Predovšetkým dostatok času, obytné auto... a ešte verného spoločníka – najlepšie psa.

***

John Steinbeck nás svojou knihou Potulky s Charlyem pozýva na životnú púť nie len po Amerike, ale je to aj púť do našich duší. 

John Steinbeck je autor, ktorého netreba nejako zvlášť predstavovať. Je nositeľom Nobelovej ceny za literatúru, rovnako je tak nositeľom Pulitzerovej ceny za dielo O myšiach a ľuďoch a Ovocie hnevu, a preslávili ho aj ďalšie desiatky kníh- mnoho románov, medzi ktorými nájdeme aj jeden význačný cestopis, ktorý vychádza prvýkrát aj vo vydavateľstve Absynt. 

Cestopis, o ktorom je reč, vyšiel prvýkrát v roku 1962 potom, čo sa John Steinbeck vrátil zo svojej cesty po Amerike. Dlho predtým však premýšľal a pomaly si začal uvedomovať, že i keď jeho poznajú tisícki Američanov, on o nich nevie skoro nič a to ho viedlo naplánovať si cestu, na ktorej precestuje Ameriku- zabezpečí si obytný automobil, zbalí svojho verného francúzskeho pudlíka, rozlúči sa s manželkou a vyberie sa na cestu naprieč Amerikou. 

„Cestu naprieč Amerikou by som prirovnal k slávnostnej večeri s mnohými chodmi, na ktorú pozvali vyhladovaného človeka,” hovorí nobelista John Steinbeck.

I keď sa nám môže na prvý pohľad zdať, že sa jedná o obyčajný cestopis, kde si postarší osamelý chlap vylieva svoje srdce, pravdou však je, že je to kniha, ktorá otvára staré rany, otvára témy, o ktorých mlčíme a ukazuje nám, akí nepoučiteľní sme my, ľudia.

Mnoho tém, či aj obyčajných myšlienok, ktoré si Steinbeck zapísal a publikoval v knihe,  mi v mnoho pripomínali aj dnešný svet. 

Píšu sa 60-te roky minulého storočia, ľudia sú dvadsať rokov po vojne, po chudobe, si ľudia už viac nechcú nič odoprieť- prevláda sloboda vo všetkom, neplatia pravidlá a do povedomia sa dostávajú jednorazové tovary. Otvárajú sa veľké nákupne centrá, kde svietia značky ako H&M, kde si vieme rýchlo nakúpiť najnovšie módne kúsky. A do tohto sveta prichádza John Steinbeck s túžbou poznávať, no namiesto toho sa stráca v štvorprúdových diaľniciach v ruchu kamiónov a prachu z cesty. Zrazu zistí, že svet, ktorý poznal už neexistuje a je nahradený novým. No nestráca nádej a počas svojej cesty stretne aj priateľských ľudí, ktorí príbehu dodajú dávku slobody, smútku či radosti. Sú to práve osoby, ktoré dodávajú celému cestopisu istú iskru, ktorá čitateľa drží v deji a dotvárajú obraz Ameriky.

*** 

Potulky s Charliem je krásny životopis a cestopis v jednom, ktorý si zamiluje mladí či starí s krásnou obálkou. Tu naozaj platí, že oplatí sa súdiť knihu podľa obalu, pretože tak, ako má krásny obal, má aj krásny príbeh. 

Viac o knihe TU. 

Pred nami stojí hlavná hrdinka Emma, trinásťročné dievča, ktoré stratilo oboch rodičov pri tragickej dopravnej nehode. V krajine, kde žije, nedávno padol totalitný režim a tak nás autor touto knihou nie len prevádza životom dospievajúceho dievčaťa, ale aj dospievajúcou krajinou, ktorá sa musí vysporiadať s históriou a prijať budúcnosť. 

*** 

Dragomán nás v knihe Hranica hádže do rozbehnutého vlaku a hneď v úvode knihy môžeme vnímať svet očami trinásťročnej Emmy, ktorú na úvodných stránkach románu stretávame pritom, ako po smrti rodičov spoznáva v sirotinci starú mamu a odchádza s ňou do vzdialeného, bližšie nešpecifikovaného mesta.

Práve Emma a jej stará mama sú ústrednými postavami románu, ktorý vyšiel vo vydaveteľstve @zelenykocur.sk v edícii Pevný bod v preklade od Gabriely Magovej. 

A práve stará mama častokrát zamieša kartami. Odkryje kúsok z minulosti a dovolí nám i samotnej Emme pochopiť útržky z jej minulosti. 

Emma prišla o svojich rodičov vo veľmi mlado veku, vo veku, kedy každý človek potrebuje práve ich oporu a lásku. No i napriek tomu ju spoznávame ako silnú, trpezlivú, zvedavú, ale najmä silnú hrdinku. Celým príbehom nás sprevádza samotná Emmma, svet vnímame jej očami, prežívame jej strach, zvedavosť a častokrát i hnev. Pomedzi to Dragomán spomína na minulosť vďaka rozprávaniu starej mamy, ktoré je písané v druhej osobe singuláru. 

A už keď sme pri tom písaní, autor sa so štylistikou knihy naozaj vyhral, pretože v celej knihe nenájdeme ani jednu priamu reč. Každá veta, ktorú niekto povedal, je prerozprávaná cez Emmine myšlienky. 

Okrem tohto, je Hranica pútavá aj samotným príbehom, ktorý ukrýva vo svojich 466 stranách. Príbeh Emmy je spleť detektívky, dievčenského románu a historickej knihy, kedy paralelne môžeme sledovať ako sa dievča vysporiadáva so svojou minulosťou a čelí budúcnosti a tým istým procesom prechádza aj krajina, mesto, kde sa dievča ocitlo. 

Miestom príbehu je fiktívne mestečko v Sedmohradsku v čase pádu totality a zúčtovania s jeho pozostatkami. Emma na hranici detstva a dospelosti začína vnímať svet okolo seba. Svet na hranici neslobody a slobody. Začína nový život, pozoruje, zoznamuje sa s minulosťou a traumami, stavia sa im tvárou v tvár, skúša a postupne sa rozhoduje, či má o veciach terajších a budúcich rozhodovať mágia starej mamy alebo jej osobná iniciatíva a odvaha. Autor podobne ako v jeho predchádzajúcej knihe Biely kráľ, zasadil aj dielo kdesi uprostred rumunskej spoločnosti, avšak zo socialistickej éry režimu Nikolae Ceaușesca sa posúvame v čase o kúsok ďalej, do doby tesne po krvavej revolúcii, ktorá mala priniesť normálne nastolenie pomerov a pokoj v krajine.

Ale keď si poskladáme fiktívnu skladačku rôznych detailov, ktoré autor opisuje, či už je to scéna holých stien po zničených obrazoch komunistického vodcu krajiny alebo otvorenie prvého supermarketu, napraskaného všakovakými tržnými pôžitkami signalizujúcimi novú dobu, a samotná presná totožnosť,  miesta ostáva stále mytická zahmlená, môžeme nadobudnúť pocit, že opisovaná historická situácia prebiehala podobnou cestou kdekoľvek v mestách a mestečkách celého bývalého východného bloku. 

***

Emma sa v novom kolektíve, najmä v škole, stáva terčom kolektivného odmietnutia, pretože práve o jej dedkovi kolujú chýry o tom, že bol donášačom pre komunistickú stranu, ale to nie je jediná záhada, či povera, ktorá sprevádza Emmu.

Kniha v sebe nesie veľmi veľa otvorených koncov, nečakaných zvratov, kedy má čitateľ niekoľko možností: buď ostane prekvapeným tým, ako to skončilo, alebo pregúľa očami nad gýčovou situáciou - ale tu treba dodať, že predsa len, hlavnou hrdinkou je trinásťročné dievča-, alebo bude pokračovať v čítaní a napäto čakať, čo bude nasledovať. 

Neraz sa mi počas čítania stalo, že som sa stratila v deji, v zápletke a práve tie neukončené a otvorené konce ma dostávali do šialenstva, pretože som bola zmätená prečo sa deje to a to a vlastne, aké je rozuzlenie a načo to bolo vlastne celé dobre?!

Okrem týchto otvorených koncov, je kniha jedinečným prierezom nie len dievčenským svetom, ale aj ukážkou toho, ako sa krajiny vysporiadali s novou budúcnosť. 

Ako som spomenula vyššie, kniha je jedinečná tým, ako vedel autor pospájať jednotlivé fragmenty do seba, napríklad vynechal priamu reč v dievčenskom románe, ktorý v sebe nesie prvky detektívky, a je zasadený do historického obdobia. V skratke, je to kniha, ktorá vás zaujme z každej strany. 

Za knihu ďakujem @zelenykocur.sk

Viac o knihe TU.