Ahoj, milá čitateľka, milý čitateľ, 

sme bohatí. Všetci, ktorí vlastníme knihy, sme bohatí. Wau. Vlastne aj tá mama samoživiteľka zo štvrtého poschodia, ktorej náhle zomrel manžel a otec ich detí počas pandémie, a žije z ruky do úst, je bohatá. Lebo si kedysi kúpila knihy. 

Sme bohatí - všetci, študenti, rodičia, starí rodičia. Pracovník vo fabrike, aj učiteľka či učiteľ, aj ten autor knihy je bohatý - on z nich najviac, pretože si môže dovoliť napísať a vydať knihu.

Síce vám môže váš bankový účet tvrdiť, že to tak nie je, pretože tam máte posledných sto eur, ale čo ten vie. To vie predsa analýza ministerstva, že patríte k bohatým, pretože ste si kúpili knihu. 

Žijeme v dobe, v ktorej sa ničíme navzájom - je nám tak dobre, že nepremýšľame. Či skôr je to preto, že máme za sebou nepeknú históriu a každý z nás si z nej odnáša svoje traumy? Otec bol na vojne - vrátil sa, chodíme okolo neho po špičkách, pretože nevieme, kedy dostane flashback a ako to dopadne. Sme závislí jeden na druhom, aby sme spoločne prežili. Dospejeme. Založíme si vlastné rodiny, v ktorých uplatníme rovnaký vzorec. Z našich deti vyrastú opäť závislí ľudia - závislí od lásky, pretože tú si treba zaslúžiť, závislí od pochvaly, pretože tú dostanú len ak podajú vhodný a kvalitný výkon, závislí od druhých, pretože sami sa nevedia oceniť a potrebujú zvalidovať svoju hodnotu od iných. A takto to pokračuje a pokračuje a pokračuje. 

Práve dokončujeme vysokú školu - píšem diplomovú prácu a popritom učím slovenčinu a literatúru na základnej škole. A popritom brigádujem v kníhkupectve, píšem veľa prác, veľa čítam, veľa gúglim a veľa analyzujem, hľadám spôsoby a metódy a premýšľam. 

Píšem prácu o ženských autorkách, o ženskej emancipácii na území Slovenska. Je to téma, ktorá má korene v 19. storočí. Obhajujú právo na vzdelanie, právo na literatúru a prístup k nej pre všetkých - pre ženy, ktoré vychovávajú - prekvapivo - synov, z ktorých môžu vyrásť dôležití národní dejatelia. 

A keď sledujem a počúvam, čo vravia títo zvolení predstavitelia, mám pocit, že sme opäť v 19. storočí a Vansová sa doťahuje s Vajanským a vysvetľuje mu, prečo je dôležité, aby boli aj ženy vzdelané - aby vedeli čítať. Vansová to obhajuje pred Vajanským, ktorý je zaryto proti tomu, pretože, ako to povedal nedávno Orbán v Maďarsku, vzdelané ženy sú ženy dekadentné a menej rodia deti. Aké milé, že sa Maďar nechal inšpirovať Slovákom, no nie? 

A ja sa pýtam: prečo to neberieme ako právo, ktoré nám vybojovali naše prastaré mamy, naše staré mamy a naše mamy? Prečo musíme stále vysvetľovať, načo nám je čítanie kníh a prečo sú knihy dôležité? Nerobili túto prácu naše matky-rodoľubky v 19. storočí? Nemali by sme pyšne poukazovať na tento boj a snažiť sa ho pozdvihnúť aj tým, že sprístupníme knihy pre všetkých? 

Dvíhať daň na knihy, a potom sa obhajovať ako malé dieťa na pieskovisku, že nie je fér, že na mňa všetci ukazujú prstom, je len dôkaz toho, že tento pán nemá vysporiadaný svoj vzťah s vlastným egom. Všetci toto rozhodnutie kritizujú - nie preto, že sú to kaviarenský povaľači, ako sa ich snažia prezentovať, ale preto, že vedia, že je to to najhoršie, čo môžu pre ľudí urobiť. Obhajoba učebnicami je tak smiešna a hlúpa, že sa to nedá ani opísať. 

Povedzte mi, páni, v ktorej učebnici nájde dieťa ucelený príbeh s hlavným hrdinom, s ktorým sa môže stotožniť? V ktorej učebnici je ucelený príbeh o hendikepe dieťaťa? V ktorej učebnici je ucelený životný príbeh inšpiratívnej osobnosti. 

Ja vám poviem - v žiadnej. V učebnici dokonca ani nie sú najnovšie poznatky, ktoré prináša slovenská veda a výskum. V našich učebniciach sú fakty a veci, ktoré sú už dávno prekonané. Učíme deti hlúposti, staré informácie a nepodstatné kamene. 

Neučíme deti to, ako naši spisovatelia boli častokrát aj politicky aktívni a pre svoju činnosť využívali literatúru. Neučíme deti, že čítanie kníh z nás robí lepšími ľuďmi - lebo tí, ktorí ta sedia v živote knihu neprečítali. Možno tak Smelý Zajko v Afrike v ôsmom ročníku na základnej škole. 

Nebudem písať výhody čítania. To vieme. 

Napíšem, ale iné veci na objasnenie: terajšia vláda nezachraňuje štátnu kasu po bývalej vláde, pretože: 

a) jedna vláda nedokáže takýmto spôsobom rozkradnúť štátne financie, b) predchádzajúca vláda, na čele ktorej bol významy ekonóm, pripravila balík opatrení, aby bol čo najmenej nákladny pre bežného občana, c)ale táto vláda ho s posmechom hodila do koša, lebo majú  ego a hotovo, d) terajšia vláda pláta svoje vlastné chyby, pretože boli pri moci 12 rokov - slovom dvanásť. Rozdávali - sebe, svojmu okoliu a dôchodcom. Preto teraz plátajú vlastné diery. Nebuďme hlúpi a neskočme im na tento hlúpi marketing. 

Terajšia vláda nie je schopná ničoho. Nesiahne na svojich, siahne na vás - na mňa - začínajúcu učiteľku, na študentku, ktorá nemá žiadnu záruku kvalitného života na Slovensku. Siahne na budúcnosť vašich detí a vašich vnúčat. 

Knihy sú pre nás Slovákov veľmi dôležité a významné - pretože to boli práve knihy, cez ktoré sme získavali vzdelanie, cez knihy sme bojovali proti útlaku. Preto si vážme tých, ktorí nám prinášajú kvalitnú literatúru. Lebo to nerobia pre zisk. 

A najlepšie na tom celom
je, že tie peniaze, ktoré sa vyzbierajú my nikdy neuvidíme, lebo sú to peniaze, ktoré sa rozdali a ktorými zaplatíme iba dlhy. Nezlepší sa naše postavenie, nebudeme mať krajšie a pohodlnejšie nemocnice, nebudeme mať kvalitnejšie školy, ani lepšie cesty - to všetko budeme mať vďaka EÚ. 

Ach, plačem. Ale ako napísala Eva Borušovičová Nádej je pri nás a šuchoce krídlami. 

Knihy nie sú záležitosťou bohatých. Knihy sú pre náš všetkých. Čítajme, nevzdávajme sa. Oni odídu, ale správne hodnoty ostanú. Lebo, ako povedal jeden kňaz z Vlkolínca, ak zanechá stopu stokrát opakovaná lož, musí ju zanechať aj stokrát opakovaná pravda. 

A vám, pán minister, odkazujem, že buď vymeňte seba alebo svoj tím, lebo toto rozhodnutie je fatálnym zlyhaním Vás a/alebo vášho tímu. 

A dajte si dokopy ego, lebo nikto z občanov nie je zvedaví na vaše emočné výlevy. 

Ďakujem.