Knihové dievča

Recenzia// 1947, Elisabeth Åsbrink

Soňa júna 28, 2020

Ešte nikdy nebola história tak blízko nás ako v tejto knihe! Píše sa rok 1947. Len pred dvoma rokmi sa skončila najväčšia katastrofa v ľudskej histórii – druhá svetová vojna. Svet je v troskách a medzi Východom a Západom sa začínajú rozdávať nové karty. Čo z toho bude?

***

Každý z nás vie o tom, aké zverstvá sa počas druhej svetovej vojny diali, ako milióny ľudí zomierali len kvôli tomu, že sa podľa niekoho nenarodili do správnej rodiny, ako milióny zločincov a vrahov ostali nažive a žili ďalej akoby sa nič nestalo. Ale koľkí z nás vedie, aké to bolo potom? Dostalo sa uznania tím, čo prišli o svoje rodiny?

Elisabeth Åsbrink napísala fascinujúcu knihu s názvom 1947, ktorej hlavným hrdinom je jediný rok v živote ľudstva. Pred očami čitateľov buduje fascinujúcu mozaiku najrôznejších svetových udalostí, ktoré ovplyvňovali povojnový vývoj sveta a mnohé z nich ovplyvňujú ešte aj našu prítomnosť i budúcnosť. Jej pohľady na minulosť sú ako momenty z fotoalbumu, ktorých dosah bol a je ďalekosiahly.

I keď má len táto kniha 312 strán, dokázala v sebe obsiahnuť celé udalosti po vojne nie len v Európe, ale aj v krajinách mimo nej- ako napríklad v Južnej Amerike, kde opisuje, ako prebiehali úteky vysokých nacistických pohlavárov pred spravodlivosťou. Nie je to jednotný príbeh hlavného hrdinu, sú to malé kúsky rozbitého zrkadla, ktoré sa snažia pozostalí dať opäť dohromady. Ako to celé dopadne a bude znova vyzerať tak, ako predtým? Túto a mnohé iné otázky som si kládla počas čítania, ktoré bolo pútavé a zaujímavé. Nie je to nudný cestopis ani historická kronika o tom, ako vyzeral svet po vojne ani smutný príbeh preživšieho, je to bludisko politických, sociálnych a morálnych dilem, ktoré nútia ľudí zamyslieť sa nad novým začiatok.

Európa je roztrieštená rovnako ako Ázia, USA a Blízky východ, politici ale i bežní ľudia stoja pred rozhodnutím, čo ďalej. Prebieha Norimberský proces, kde vzniká pojem genocída, i Marshallov plán, OSN funguje už dva roky a zdá sa, že svet ešte stále môže byť lepší a krajší. Dnes, keď už poznáme aj nasledujúcich viac ako sedemdesiat rokov, nám môže historická lektúra Elisabeth Åsbrink pomôcť lepšie pochopiť aj našu prítomnosť.

Kniha je rozdelená chronologicky, podľa mesiacov a zachytáva udalosť po udalosti, ktoré sa udiali v danom mesiaci. Občas sa tam objaví aj nejaká retrospektíva, ale nejde do hĺbky, práve naopak, vďaka nej pochopíme sled udalostí omnoho lepšie a jasnejšie.

Nie je to náročne napísaná kniha a svojim malým formátom sa vám zmestí naozaj kdekoľvek, nie sú to nudné dejiny preplnené politickými úvahami, je to surová skutočnosť, ktorá sa diala. Bolo to obdobie, kedy ešte neexistoval Izrael ani Pakistan, Británia sa vzdávala svojich kolónií.Židia utekali z Európy a Arabi sa bránili cieľovej Palestíne. Bolo to obdobie keď vznikala Orwelowa kniha 1986 a zároveň obodbie upevňovania komunistických režimov (a boja proti nim).

V knihe figuruje veľké množstvo postáv, niektoré známe (Simone de Beauvoir), niektoré menej známe (Raphael Lemkin). Niektoré príbehy zaujímavé viac, iné menej. V knihe nie je núdza ani o aha, momenty, kedy si človek uvedomí mnohé a ktoré nás donútia pokračovať v čítaní.

Na záver tu nechám malý odkaz z knihy:

Dvadsiateho piateho februára sa začne vyhladzovanie antikomunistických prvkov, keď zatknú vodcu Strany nezávislých maloroľníkov Bélu Kovácsa. Obvinia ho z konšpirácie proti sovietskej okupačnej moci a odsúdia ba doživotie na Sibíri. Je prvý, ale nie posledný.
Strana:45, ISBN: 978-80-8203-006-1

Za knihu ďakujem @absynt.sk

Viac o knihe TU.

recenzia Read more

RECENZIA // Tri ženy, Lisa Taddeo

Soňa júna 17, 2020

Túžba. Vzrušuje nás i mučí. Ovláda naše myšlienky, ničí naše životy. Žijeme len pre ňu. A predsa o nej nehovoríme. Je skrytou silou nášho života, no aj tak zostáva do veľkej miery neprebádaná.

***

Za posledných osem rokov prešla americká novinárka Lisa Taddeo šesť ráz naprieč celou krajinou, aby nazrela do duší obyčajných žien z rôznych regiónov a prostredí. Výsledkom jej úsilia je kniha Tri ženy, najvernejší portrét ženskej túžby, aký kto kedy zachytil, a zároveň jedna z najdiskutovanejších kníh posledného roka.

Knihy, ktoré odkrývajú tabuizované témy nie sú v našej spoločnosti až tak veľmi populárne a často ich neúmyselne označíme ako knihy pre opustené ženy alebo niekoho, kto má podľa nás ,,komplexy´´,ale v skutočnosti sú to knihy, ktoré nastavujú zrkadlo našej spoločnosti. Román Tri ženy nie je len hatlanina, v ktorej si ženy vylievajú svoje srdcia z nešťastnej lásky.Je to malá ukážka toho, aké stereotypy priškvaria ženu do roly, v ktorej sa nikdy nechcela ocitnúť, ale spoločnosť jej to určila.
Spoločnosť očakáva od ženy, že bude upravená, ale nie veľmi, lebo potom ju môžu muži pokojne obťažovať a bude to jej vina, ale na druhej strane nemá byť ani výzorovo zanedbaná inak si k nej môže spoločnosť dovoliť neslušné chovanie a môže ňou pokojne aj pohŕdať- veď si môže zato sama. A to sme len pri výzore...

***

Na predmestí Indiany žije Lina, žena v domácnosti a matka dvoch detí. Z jej manželstva sa po desiatich rokoch vytratila vášeň. Dni trávi upratovaním a varením pre muža, ktorý ju odmieta pobozkať na ústa, lebo ho „ten pocit uráža“. Na Linino zdesenie mu dá za pravdu aj manželská poradkyňa. Lina túži po láske a dennodenne zápasí s atakmi paniky. Cez sociálne siete sa skontaktuje s bývalým priateľom a nadviaže vzťah, ktorý ju celkom pohltí. V príbehu Liny sa určite nájde nejedná žena a o to viac vás jej príbeh nadchne a budete sa chcieť ponoriť ešte hlbšie. Každou kapitolou odkrýva autorka časť z jej života až na konci zistíte, že nie je všetko tak, ako sa na prvý pohľad môže zdať.

V Severnej Dakote stretneme sedemnásťročnú stredoškoláčku Maggie, ktorá sa dôverne priatelí s pekným, no ženatým učiteľom angličtiny. Jeho nočné esemesky a telefonáty postupne vedú k utajenému vzťahu, ktorý sa pretaví aj do fyzickej roviny. Osemnáste narodeniny plánuje Maggie osláviť tak, že vynechá vyučovanie a budú sa celý deň milovať. Namiesto toho sa s ňou učiteľ v deň svojich tridsiatych narodenín rozíde. Roky plynú, Maggie nemá titul ani kariéru, ba ani sny, pre ktoré by túžila žiť. Keď zistí, že muž, ktorého milovala, získal titul učiteľa roka Severnej Dakoty, rozhodne sa vyjsť s pravdou von – no stretne sa s nedôverou bývalých spolužiakov i súdnej poroty. Súdny proces obráti svet v pokojnej komunite hore nohami.

Tento príbeh je ukážkou toho, že ona si zato môže sama. Príbeh je popretkávaný minulosťou a súčasnosťou, ktorá sa odohráva na súde, kde nerozhoduje spravodlivosť, ale zdanie. Lebo tí istí ľudia, ktorí odsúdia Meggie, že si zato môže sama,lebo má problémových rodičov, v tej istej sekunde odsúdia aj manželku, ak by prišla na súd neupravená, lebo ak by sa o seba starala, manžel by ju nepodviedol a tak si zato sama môže.

V exkluzívnej enkláve na severovýchode krajiny napokon spoznáme Sloane – krásnu a úspešnú majiteľku reštaurácie. Jej manžel sa rád prizerá sexu svojej ženy s inými partnermi. Sloane si roky kladie otázku, kde sa končí manželova túžba a kde sa začína jej. Raz si manželia prizvú do postele nového milenca a jeho tajomstvo donúti Sloane, aby sa popasovala s nerovnomerným rozložením síl, ktoré bolo hnacou silou ich životného štýlu. Všetko by bolo fajn, až kým sa to neprevalí. Padne vina na muža? Nie, je to práve Sloane, kto musí čeliť pohľadom a výčitkam o tom, že nie je dosť dobrá žena, ak toto dovolí. Kto ale rozhoduje, či je alebo nie je niekto dosť dobrý?

***

Autorka doslova prepisuje myšlienky žien v neupravenej, raw verzii a i napriek tomu, že nesiaha hlboko do ich myšlienok, je to dostačujúc nato, aby sme si uvedomili ako veľmi odlišne prizeráme v tej istej chvíli na ženský a mužský svet. S každou kapitolou autorka rozvádza ďalšie aspekty ich života, situácie, vysvetľuje ich rozhodnutia a ako sa dostali tam, kde sú. A potom si uvedomíte, že všetky tie príbehy sú vám známe, že sú to obyčajné ženy, ktoré určite poznáte, ale o ich skúsenostiach nepočujete, pretože o ženskej túžbe, prežívaní, obťažovaní alebo aj psychickom zdraví nerozpráva. Ako dokážeme behom sekundy odsúdiť ženu a ako hodiny vieme obhajovať muža.

Tri ženy nastavuje zrkadlo spoločnosti- nie len tej americkej, ale i tej našej, slovenskej. Lebo sme to práve my, ktorí bagatelizujeme tento problém, vravíme si, že je to žartovné, keď muž capne neznámu ženu po zadku, smejeme sa na tom a ako náhle sa žena ohradí, je frustrovaná a netykavka. To, že to máme stovky znásilnení ročne, to, že ženy sú už od útleho veku vystavované sexuálny návrhom, ktoré dávajú za vinu sebe a nie tým, ktorí im to robia, je veľký problém. Lebo nie je vtipné, keď muž capne ženu po zadku ani to, keď na ňu na ulici zapíska.

Ak sa vám kniha dostane do rúk, odporúčam, aby ste si ju prečítali - nie je ani hrubá, má 268 strán, ale i tak málo bude stačiť, aby sme sa zamysleli nad tým, ako sa správame voči ženám a nie len to, dozvieme sa aj to, že svet nie je len čierno-biely.