Knihové dievča

RECENZIA// Slovutný pán prezident, Madeline Vadkerty

Soňa apríla 10, 2020

Zúfalí ľudia píšu prezidentovi Tisovi. Žiadajú ho o pomoc. O záchranu života. A čo na to on? Američanka Madeline Vadkerty vypátrala v slovenských archívoch stovky osobných listov adresovaných prezidentovi, ktoré nám ponúkajú neznámy obraz holokaustu na Slovensku.

***

Nie len naša história, ale história Európy je ukážkou toho, ako nenávisť jedného človeka môže zmeniť životy miliónom nevinných ľudí.

Prenasledovanie, vraždenie, obmedzenie pohybu, označenie, špeciálne miesta a hodiny, kedy môže človek kam ísť a za akých podmienok... toto všetko a mnoho iného museli ľudia akceptovať, len preto, že mali predkov Židov. Vrah či násilník, ktorý sa narodil do ,,správnej" rodiny, bol viac človekom ako niekto, kto roky študoval a poctivo pracoval, aby uživil svoju rodinu.

Holokaust každý z nás pozná učebníc dejepisu, historických filmoch a strašidelných, neľudských príbehov tých, ktorí to prežili a nabrali odvahu o tom prehovoriť. Spája sa nám s ohraničenými tábormi, neľudskosťou a v neposlednom rade s dobytčími vagónmi a s plynovými komorami, ale skrýva sa tam toho ešte viac.

Všetky príbehy začali ešte dávno predtým, keď sa začalo s prvými deportáciami, keď si ľudia mysleli, že tu sa nič také nemôže stať a že predsa, sú slušní a poctiví občania... Príbehy, ktoré nám odkrýva kniha Slovutný pán prezident, sú plné nádeje, viery a prosby no na druhej strane aj plne strachu a túžby.

Slovutný pán prezident nie je ďalšia kniha o holokauste a Slovensku, nie je to vedecká práca ako taká a nie je to ani kniha, ktorá by mala ostať bez povšimnutia. Je to vydavateľský počin roka. Beletrizovaná forma listov nám ponúka sa hlbšie ponoriť do sveta, v akom by nikto z nás nechcel žiť a zároveň do života hlavného hrdinu listu. A na konci tieto príbehy zanechávajú prázdno a ťažobu zároveň, ktoré však nútia zamyslieť sa nad obsahom, nad tým, čo sa u nás dialo, kam sme to nechali dôjsť a či by sme nato nemali myslieť zakaždým, keď sledujeme, čo sa deje okolo nás.

Lebo všetko začína tak, že jeden ukáže prstom a ostatní sa k nemu pridajú a končí to ponižovaním, prenasledovaním a vraždením.

Listy Jozefovi Tisovi nie je obyčajná kniha, je to kniha, ktorá aj napriek svojej útlosti, vám nedá spať. Krátke listy vypovedajúce viac ako tisíc slov, príbehy, ktoré chytia za srdcia a pri čítaní ktorých nebudete mať slov a niekedy ani dych. Po prečítaní budete ešte chvíľu bez slov.

Bol som vždy dobrým Slovákom a v roku 1918/1919 som ako slovenský dobrovoľník so zbraňou v ruke išiel hájiť moju slovenskú vlasť.(...)

Píše vo svojom liste Marcel D. prezidentovi Tisovi dúfajúc, že ho vyslobodí spod hanby, ktorú zažíval a že mu jeho vínimka pomôže, aby mohol znova pracovať a žiť ako poctivý Slovák.

Marcelovo bezvládne telo bolo počas vojny nájdene vo Váhu.

To je len jeden z 13-nástich príbehov ľudí, ktorí zachránení neboli.

Kniha neponúka len príbehy ľudí, ale zachytáva aj to, ako autorka tieto príbehy zozbierala- čo ju k tomu viedlo a ako robila výskum a kde hľadala pramene pre napísanie knihy.

Okrem toho je kniha nádherne graficky spracovaná- oceňujem farebne odlíšenie príbehu od ukážky listu a zároveň aj výber fotografií, ktoré nenájdeme ani v učebniciach dejepisu.

Andrej Bán v doslove knihy napísal, že je obrovskou zásluhou Madeline Vadkerty, že sa sedemdesiatpäť rokov po vojne dozvedáme príbehy, ktoré by, nebyť jej bádania, ostali skryté v archívoch.

Lebo nie, nie je to história, pretože takýto ľudia sú stále medzi nami.

Na záver by som si dovolila zacitovať slová samotnej autorky:,,Tie listy sú hlboko ľudské, hoci často hovoria o strašnom utrpení. Odpoveď na to, akí boli ľudia, ktorí ich písali, je jednoznačná - takí, ako ste vy, takí, ako som ja."