RECENZIA // Bolestivé mlčanie, Alexandra Senfft
Soňa
októbra 27, 2019
Niekoľko rokov po smrti svojej matky sa Alexandra Senfftová rozhodla napísať o svojej rodine. Jej dedo bol Hanns Ludin, vysokopostavený dôstojník SA, ktorý pôsobil počas druhej svetovej vojny ako Hitlerov vyslanec na Slovensku. Kniha však nie je len o ňom, ale aj o silných ženách jeho rodiny, ktoré vytvárali legendu o dobrom nacistovi. A o silných ženách, ktoré sa rozhodli s touto legendou skoncovať: Ludinova dcéra, matka autorky, svojou nepochopenou bolesťou a Senfftová touto knihou, v ktorej píše o tom, aké škody môže napáchať nespracovaná minulosť.Hanns Elard Ludin zaplatil za svoju minulosť životom. V roku 1947 bol ako vojnový zločinec odsúdený Národným súdom v Bratislave a popravený. Je pochovaný na Martinskom cintoríne v Bratislave.
***
Jeseň je podľa mňa ideálna na vojnové knihe, resp. knihy s vojnovou tématikou, či na knihy, ktoré zachytávajú život ľudí po, počas alebo pred vojnou, a tak, keď som videla, že vychádza kniha, ktorá je nová v tom, že rozprávačom príbehu je druhá strana a teda, vnučka nacistu, neváhala som a hneď som po nej siahla. Okrem toho, má krásny obal.
Autorka, vnučka veľvyslanca na Slovensku počas satelitného štátu za čias Hitlerovskeho Nemecka, je nepriama obeť vojny cez generáciu svojich predkov, čo je aj krásne opísané a zachytené v knihe.
Kniha začína prológom, ktorý je smutný, poučný a zamyšľajúci sa zároveň. Dozvieme sa trocha o rodinných vzťahoch a čo v skutočnosti ťažilo ich rodinu celé roky - ako sa to prenášalo z matky na dcéru a na vnučku. Kniha zachytáva vývoj žien v rodine, o mužoch sa autorka vyjadruje iba okrajovo - až, samozrejme, na jej dedka, ktorý zohrá veľkú úlohu v ich živote, aj napriek tomu, že umiera veľmi mladý, alebo práve preto...
Táto kniha nám, okrem iného, ukazuje, ako charakter človek a jeho ambície dokážu zabiť poslanie byť človekom.
Táto kniha nám, okrem iného, ukazuje, ako charakter človek a jeho ambície dokážu zabiť poslanie byť človekom.
Úvodné strany sú doslova nabité informáciami a človek si musí občas vetu prečítať aj viackrát alebo si potrebuje niečo zapísať, aby sa v tom nestratil, pretože život Ludinovcov je naozaj pestrý.
Všetko to začína už pri samotnom Hansovi Ludinovi, ktorému sa podarí stať sa jednou z pomocných rúk Hitlera, mnohé večierky, diskusie za zatvorenými dvermi a neskorší strach z budúcnosti sú prítomné v každej škáre ich domu.
Okrem Eriky, matky autorky knihy, má Hans ešte ďalších päť detí, ktoré si však na neho spomínajú iba zbežne, pretože buď boli ešte v tom období maličkí, alebo to bolo pre jeho malú prítomnosť v rodine - ak bol unavený a chcel si odpočinúť, vybral sa k moru, kde ho sprevádzali iné dámy a svoju manželku nechal samotnú s deťmi.
Okrem toho obetoval svoj život štátu a pravde, v ktorú veril.
Kniha je chronologické zachytenia života Ludinovcov po ženskej vetve od prababičky až po pravnučku.
Pani Senfft krásne opisuje svojich prastarých rodičov a ako ich výchova neskôr ovplyvnila aj jej starých rodičov.
Obaja boli vzdelaní, slušní mladí ľudia. Nemali medzi sebou veľké spory či rozdiel a môžbyť preto, že babička pani Senfft, Erla, je v mojich očiach silná žena, čo však nemôžem povedať o jej dcére a matke,Erike, pani Senfft.
Erla Ludinová nemá život ľahký, ale ani veľmi náročny, pretože sa nemusí báť o svoj život a v čas, keď je jej manžel veľvyslanec, je o ňu postarané.
Po vojne, keď je všetko stratené odchádza s deťmi na vidiek, okrem smútku zo straty manžela sa musí popasovať aj so šiestimi malými deťmi.
A tú nastupuje Erika - najstaršia dcéra Ludinovcov. Erika sa stáva ako 13 ročná matkinou kamarátkou, rivalkou a dcérou zároveň. Jedna od druhej vyžadujú obetavosť, lásku a oporu, obidve sa musia pasovať so život, so stratou.
Ich vzťah už nie je iba vzťah matka-dcéra, ale stávajú sa jedna druhej akousi spoločníčkou, čo sa však odrazí od ich vzťahu, ktorý od momentu smrti otca, je narušený.
Erika je výbušná, spontánna a náladová. Veľmi skoro sa z nej stáva akási napodobenina dospelej ženy. Odchádza od rodiny do školy, kde pod dozorom pedagógov, učí ovládať sa, žiaľ, nedarí sa jej.
Práve táto časť, kedy je Erika ako 15 ročná v škole, v povojnovej dobe, ktorá je známa chudobou, je plná paradoxov a Erikinej samopašnosti.
Jej matka spolu s ostatnými deťmi, uteká z Nemecka na statok, kde musia živoriť (ale stále sú na tom lepšie ako väčšina židovských rodín...), a Erika si neustále píše pre nové veci, jedlo či iné v tej dobe prepychové veci.
Neskôr sa z nej vyformuje človek, ktorý sa zatvorí do seba a hľadí len na svoje potreby, obviňuje každý kúsok sveta - ale aj napriek tomu sa jej oproti iným obetiam nežije zle...
Ako však uviedla samotná autorka, je hlúpe porovnávať utrpenie, pretože každé jedno, je strašné a osobitné pre každého, preto ani ja nechcem veľmi porovnávať jej život so životom iných, ale nedá mi neupozorniť na tento fakt.
Trápenie, s ktorým sa Erika musela vyrovnať - to, či to zvládla, už nechám na vašom posúdení, keď dočítate knihu - na mňa pôsobilo, ako trápenie každého dieťaťa, na ktoré sa rodičia vykašlú. Nezachytila som v knihe, že sa musela vyrovnať s predsudkami, či nedostatkom peňazí či s odporom okolia, ktoré na ňu, nedaj bože, pozeralo ako na vrahyňu - nič z toho sa mi v knihe nepodarilo nájsť.
Možno že to bolo kvôli chaotickému štýlu písania.
Autorka na začiatku knihy na nás vysype obrovskú kopu informácií, ktoré sú naozaj vďačné, ale ako ide stránka za stránkou, pomaly ale isto sa z tejto knihy stáva akási spoveď či očistec od všetkých bolestí, ktoré ťažia autorku a jej rodinu.
Chaos, neporiadok a strach. Erla stratila kontrolu, ktorú sa márne snažila Erika zachrániť a prinavrátiť do ich života, lenže nemožno zachraňovať niečo, čo nebolo. Erika sa postupne začala strácať v hmle, kde ju nájsť nemohol nikto, alebo len nechcela, aby ju tam niekto našiel a ten chaos preniesla aj na svoju dcéru... Vzbudila v sebe paniku, obavy a pocity viny za zločin úplne nespravodlivo a nafúknuto.
Pritom sa v knihe dočítame, že sa povojnovým zločincom vôbec nežilo zle. Neboli prenasledovaní ani sa nemuseli ďalšie roky obávať o svoj život.
Chaos nás sprevádza celou knihou, nuž, neviem, či to bol autorkin zámer alebo nie, ale tento prvok na mňa pôsobil veľmi rušivo najmä počas toho, ako sa opisoval život Eriky. Bol to naozaj chaos.
Aj napriek tomu, odporúčam po tejto knihe siahnuť, pretože okrem informácií, ktoré vám prezdradí málokto, sa môžete pozrieť aj na (po)vojnový život z inej stránky, aká nám bola ponúka doteraz a okrem tohto všetkého, je kniha tak trochu aj o Slovensku.
Za knihu ďakujem @preskoly.sk
Pre viac info kliknite SEM.
Ich vzťah už nie je iba vzťah matka-dcéra, ale stávajú sa jedna druhej akousi spoločníčkou, čo sa však odrazí od ich vzťahu, ktorý od momentu smrti otca, je narušený.
Erika je výbušná, spontánna a náladová. Veľmi skoro sa z nej stáva akási napodobenina dospelej ženy. Odchádza od rodiny do školy, kde pod dozorom pedagógov, učí ovládať sa, žiaľ, nedarí sa jej.
Práve táto časť, kedy je Erika ako 15 ročná v škole, v povojnovej dobe, ktorá je známa chudobou, je plná paradoxov a Erikinej samopašnosti.
Jej matka spolu s ostatnými deťmi, uteká z Nemecka na statok, kde musia živoriť (ale stále sú na tom lepšie ako väčšina židovských rodín...), a Erika si neustále píše pre nové veci, jedlo či iné v tej dobe prepychové veci.
Neskôr sa z nej vyformuje človek, ktorý sa zatvorí do seba a hľadí len na svoje potreby, obviňuje každý kúsok sveta - ale aj napriek tomu sa jej oproti iným obetiam nežije zle...
Ako však uviedla samotná autorka, je hlúpe porovnávať utrpenie, pretože každé jedno, je strašné a osobitné pre každého, preto ani ja nechcem veľmi porovnávať jej život so životom iných, ale nedá mi neupozorniť na tento fakt.
Trápenie, s ktorým sa Erika musela vyrovnať - to, či to zvládla, už nechám na vašom posúdení, keď dočítate knihu - na mňa pôsobilo, ako trápenie každého dieťaťa, na ktoré sa rodičia vykašlú. Nezachytila som v knihe, že sa musela vyrovnať s predsudkami, či nedostatkom peňazí či s odporom okolia, ktoré na ňu, nedaj bože, pozeralo ako na vrahyňu - nič z toho sa mi v knihe nepodarilo nájsť.
Možno že to bolo kvôli chaotickému štýlu písania.
Autorka na začiatku knihy na nás vysype obrovskú kopu informácií, ktoré sú naozaj vďačné, ale ako ide stránka za stránkou, pomaly ale isto sa z tejto knihy stáva akási spoveď či očistec od všetkých bolestí, ktoré ťažia autorku a jej rodinu.
Chaos, neporiadok a strach. Erla stratila kontrolu, ktorú sa márne snažila Erika zachrániť a prinavrátiť do ich života, lenže nemožno zachraňovať niečo, čo nebolo. Erika sa postupne začala strácať v hmle, kde ju nájsť nemohol nikto, alebo len nechcela, aby ju tam niekto našiel a ten chaos preniesla aj na svoju dcéru... Vzbudila v sebe paniku, obavy a pocity viny za zločin úplne nespravodlivo a nafúknuto.
Pritom sa v knihe dočítame, že sa povojnovým zločincom vôbec nežilo zle. Neboli prenasledovaní ani sa nemuseli ďalšie roky obávať o svoj život.
Chaos nás sprevádza celou knihou, nuž, neviem, či to bol autorkin zámer alebo nie, ale tento prvok na mňa pôsobil veľmi rušivo najmä počas toho, ako sa opisoval život Eriky. Bol to naozaj chaos.
Aj napriek tomu, odporúčam po tejto knihe siahnuť, pretože okrem informácií, ktoré vám prezdradí málokto, sa môžete pozrieť aj na (po)vojnový život z inej stránky, aká nám bola ponúka doteraz a okrem tohto všetkého, je kniha tak trochu aj o Slovensku.
Za knihu ďakujem @preskoly.sk
Pre viac info kliknite SEM.
