Eva Umlauf rozpráva o svojom vysťahovaní do Nemecka, o láske i
bolestných stratách. Táto kniha je na jednej strane žalujúcim prstom,
ktorý ukazuje na tie najtemnejšie zákutia našej modernej histórie, no je
aj silným príbehom o vôli a sile jednej ženy, ktorá prežila peklo a so
svojím príbehom sa rozhodla podeliť. Aby sa nezabudlo. Aby sa nikdy
nezabudlo.
Koncentráky na Slovensku? Áno, aj taká bola slovenská realita v
čase druhej svetovej vojny. Eva Umlauf patrí medzi najmladších, ktorí
majú na svojom predlaktí vytetované osvienčimské číslo. Po dlhých rokoch
si uvedomila, že svedkovia miznú, a ak svoj príbeh nevyrozpráva, navždy
sa stratí.
Táto kniha nie je obyčajnou knihou a tým pádom ani táto recenzia nebude obyčajnou recenziou.
Kníh o druhej svetovej vojne, o genocíde a o koncentračných táborov je veľa, ale máloktoré z nich majú tak blízko k našim srdciam ako táto, pretože v nej sa dočítame ako to bolo u nás a či to, čo sme sa naučili o našej histórií je pravda, polopravda alebo klamstvo, lebo kto iný nás môže poúčať, ak nie ten, kto to prežil?
Musím sa však hneď na začiatok priznať, že keď táto kniha vyšla nemala som sto chutí po nej hneď siahnuť, čo však priznávam s rumencom na lícach. Kniha ma zaujala obálkou, ale voči príbehu som mala menšie obavy. Predsa len, ako môže dvojročné dieťa pamätať, že aké to bolo? A ako to môže zachytiť do knihy, ako si môže byť isté...? A podobné otázky mi blúdili hlavou.
Teraz už viem, že tieto otázky ma zbytočne odhovárali.
Za môj krátky život som prečítala niekoľko pár kníh o druhej svetovej vojne a začalo to ešte v dobe, keď moje krôčiky smerovali do základnej školy do šiesteho ročníka v taške som si niesla knihu o vojne. Už vtedy bolo pre mňa zaujímave čítať o histórii a to mi vydržalo dodnes.
Príbehy o genocíde Židov na Slovensku nie je veľa, preto si myslím, že každá kniha s touto tématikou nás dokáže niečo naučiť.
Eva Umlauf sa narodí v koncentračnom tábore, o ktorom dnes už vie málokto a ďalší vravia, že nič také ani nebolo, v treskúcej zime až takej, že keď ju chceli umyť, museli lavor na trikrát zohrievať a i tak sa na vode spravila námraza a tak Evu okúpali vo vlažnej vode.
Jej príbeh pokračuje deportáciou a vykúpením z Osvienčimu Červenou armádou.
V knihe nie je zachytený obraz toho, ako sa žilo v Osvienčime, keďže autorka mala vtedy dva roky a matka jej neskôr o tom veľa nerozprávala, ale je tam veľmi dobre zachytené obdobie Československej republiky potom, ako nás "oslobodili" Rusi.
V dobe totality sa Židom nežilo ľahšie. V mestách a medzi ľuďmi stále pretrvával antisemitizmus.
Mňa táto pasáž zaujala najviac, pretože v máloktorej publikácii sa o tom môžeme aj niečo dočítať.
Táto kniha nie je len príbehom o živote počas vojny, ale zachytáva život po vojne v dobe, ktorú moji rodičia ospevujú, že ako dobre sa v nej žilo.
Ale naozaj sa každému tak dobre žilo? Čo sa dialo s ľuďmi, ktorí prežili?
Aké stopy a rany to v nich zanechalo?
Aj na tieto otázky vám dá táto útla ledva 300 stranová kniha odpoveď.
Autorka zachytáva svoje spomienky a tomu sú prispôsobené aj vety, ktoré nie sú zložité. Netreba sa spoliehať, že táto kniha bude vedeckou prácou alebo niečím zložitým na pochopenie pre menej náročných alebo rekreačných čitateľov. Číslo na tvojom predlaktí je modré ako tvoje oči hovorí o žene, ktorá potrebovala a cítila, že chce sa podeliť o svoje zážitky s ľuďmi a tak sa i jej samej podarí vyrovnať sa so svojou históriou a históriou svojich predkov.
Samotné vety dýchajú spomienkami a časmi minulými.
Okrem informácií sa v tejto knihe nachádzajú aj fotografie a hneď prvá je na obálke - žena, matka a jej dieťa, Eva, ktorá nám chce podať svoj príbeh skrz túto knihu a ukázať ľuďom, čo všetko má Slovensko na rováši a vysporiadať so svojou históriou, ktorej stopu si nesie každý z nás.
